Pokutové územie ✔

Mladosť pochabosť

Pred siedmimi rokmi
Filip

Je deväť hodín večer a vo mne to už vrie. Cítim, ako mi adrenalín prúdi žilami a každé jedno nervové zakončenie môjho tela je poriadne podráždené. Nedokážem obsedieť, taký som vytočený! Od rána som sa Ane nemohol dovolať.

Dnes som mal zápas, a aj keď už na troch mojich zápasoch nebola, sľúbila mi, že ten dnešný nevynechá. Samozrejme, že ma oklamala! Skúšal som sa jej celý deň dovolať, tak som sa o ňu bál. Nezdvíhala mi a moja chudobná fantázia sa teraz prejavila ako nikdy. Už som Anu videl ako leží niekde pod nákladiakom rozpľasnutá ako placka, alebo ako sa vznáša niekde vo vodnej priehrade bez známok života. Dokonca, a to už bol naozaj vrchol mojej kreativity, videl som ju, ako v kontajneri nechcene pláva smerom niekde do Brazílie.

Tŕpol som kvôli tomu celý deň. A ona? Po celom dni, mi o pol ôsmej napísala správu: SOM OK.

Prisahám Bohu, keď sa mi dostane do rúk, zaškrtím ju!

Teraz tu pochodujem ako taký nasratý býk, ktorému nedovolili rozdupať matadora, ktorý sa oháňal s červenou plachtou.

Po dvoch hodinách chodenia sem a tam ma už boleli nohy, tak som si sadol na verandu nášho domu a čakal. Po chvíli však vo vedľajšej ulici zahučala motorka, a potom bolo počuť ako sa znovu vzďaľuje. Všimol som si postavu, ktorá sa zakrádala k domu Anabeliných rodičov.

Samozrejme, myslela si, že sa vyhne priamej konfrontácii. Ale to som si nehodlal odpustiť a potichu som prešiel až pred dvere, ktoré sa už Ana snažila odomknúť.

Nahlas som si odkašľal.

„Doriti, Filip, skoro ma tu šľak trafil!“ zaškúlila na mňa spod ofiny čiernej ako noc a pri tom mala pred tým také krásne vlasy hnedej farby, ktoré na slnku žiarili dozlata.

„Ak nemáš výčitky svedomia, nemáš sa čoho báť!“ povedal som jej a ostro sa na ňu pozrel.

„Čo máš za problém?“

„Ja? Anabela, to ty sa tu zakrádaš ako zlodej do vlastného domu,“ zodvihol som hlas.

„Tak prepáč, ale snažím sa len dostať dovnútra a nezobudiť našich!“

„Jasné, a preto si sa nechala vyložiť o ulicu ďalej, hej?“

„Tak to ti vadí, že som sa bavila s niekým iným?“

„Nie, vieš čo, rob si, čo chceš, ale keď niečo svojim priateľom sľúbiš tak to dodrž! Alebo choď dočerta!“ vybuchol som už úplne a na päte sa otočil k nám. Počul som ako odomkla a zatvorila za sebou dvere. Už som sa neotáčal, len som si sadol znovu na schody a hlavu si zložil do dlaní. Potreboval som to predýchať.

O chvíľu sa nado mnou objavil tieň. Ana sa posadila vedľa mňa. Zdvihol som hlavu a zbadal v jej rukách čokoládovú zmrzlinu.

„Ja...prepáč,“ povedala a sklopila zrak, „dnes som to vážne posrala.“

To hej, ale nedokázal som sa na ňu ďalej hnevať, aj keď ma to rozhodne mrzí. Nastavil som dlaň a Ana sa usmiala a prisadla si. Podala mi lyžičku, otvorili sme balenie zmrzliny a poriadne sme z nej odobrali. Chvíľu sme zostali len v tichosti, no potom mi to nedalo.

„Stojí aspoň za to?“

Ana prikývla, usmiala sa a oprela si hlavu o moje plece.

Jasné, že nestál!!!