Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

41. Ježišova dišputa s učiteľmi v chráme, matkina úzkosť a Synova odpoveď

     28. január 1944
     Vidím dospievajúceho Ježiša. Je oblečený v tunike z bieleho plátna, dlhej až po členky. Na nej visí hodvábna látka pravouhlého tvaru bledočervenej farby. Ježiš je prostovlasý, vlasy mu siahajú do polovice uší, hustejšie a tmavšie ako keď bol dieťa. Je urastený chlapec, na svoj vek veľmi vysoký a ako prezrádza tvár, ešte veľmi mladý.
     Hľadí na mňa, usmieva sa a drží mi ruky. Avšak je to úsmev, ktorý sa už podobá jeho úsmevu muža: nežný a skôr vážny. Je sám. Zatiaľ iné nevidím. Opiera sa o múrik na kamenistej cestičke, ktorá striedavo stúpa a klesá. Stredom cestičky vedie priekopa, ktorá sa v čase dažďa určite premení na potôčik. Teraz je však cestička suchá, lebo je krásny deň.
     Zdá sa mi, že aj ja sa blížim k múriku a pozerám sa dookola a dolu, ako to robí Ježiš. Vidím skupinku domov. Neusporiadanú. Niektoré domy sú vysoké, iné nízke a ťahajú sa na všetky strany. Je to veľmi slabé prirovnanie, ale i veľmi výstižné, keď poviem, že vyzerajú ako hrsť bielych kamienkov hodená na tmavú zem. Cesty a cestičky sú ako cievy v tej bielobe. Tu a tam vykúkajú spoza múrika stromy. Mnohé z nich sú rozkvitnuté a mnohé už majú nové lístie. Musí byť jar. 
     Vľavo odo mňa je veľký komplex budov, vystavaný na troch úrovniach terás, ktoré tvoria budovy, veže, nádvoria a portály. V ich strede sa vypína vyššia, majestátna budova, bohato zdobená okrúhlymi kupolami, žiariacimi na slnku akoby boli pokryté kovom - meďou alebo zlatom. Komplex budov je obohnaný hradbami s cimburím, ktoré je takéto 

akoby to bola nejaká pevnosť. Rozsiahlemu komplexu budov jasne dominuje veža vyššia než ostatné, postavená obkročmo na pomerne úzkej a strmej ceste. Vyzerá ako prísna stráž. 
     Ježiš sa uprene pozerá na to miesto. Potom sa obráti a znova zaujme postoj ako predtým, keď sa opieral chrbtom o múrik. Pozerá sa na pahorok, ktorý je oproti komplexu stavieb. Domy stoja až po jeho úpätie, vrchol ostal prázdny. Vidím, že cesta sa tam končí zákrutou, za ktorou je dláždená už iba štvorhrannými nepravidelnými a nesúvislými kameňmi. Nie sú príliš veľké, nie ako kamene na rímskych dláždených cestách. Vyzerajú skôr ako klasické dlažobné kamene starých chodníkov vo Viareggio (neviem, či ešte jestvujú), ale nespevnené. Biedna cesta. Ježišova tvár natoľko zvážnela, že sa zahľadím na tú hromadu a hľadám v nej príčinu tejto trudnomyseľnosti. Nenachádzam však nič zvláštne. Je tam prázdno. Stačí. Strácam však Ježiša, lebo keď sa obrátim, už ho tam niet. A s týmto videním zaspávam.
     ... Keď sa zobudím so spomienkou v srdci na toto videnie - už sa mi trocha vrátili sily a pokoj, lebo všetci spia -, nájdem sa na mieste, ktoré som nikdy nevidela. Sú tu nádvoria, fontány, portály a domy, či skôr pavilóny, lebo majú charakter väčšmi pavilónov ako domov. Je tu veľa ľudí oblečených po starožidovsky a veľký krik. Keď sa poobzerám dookola, uvedomím si, že som vo vnútri toho komplexu, na ktorý sa pozeral Ježiš, lebo vidím hradby s cimburím, ktoré ho obopínajú, vežu, ktorá ho stráži, a honosnú budovu, ktorá sa vypína uprostred. Oproti nej sa tiahnu veľmi krásne a mohutné portály. Pod portálmi je veľký zástup a ľudia sa venujú tomu i onomu. 
     Pochopila som, že som vo vnútri jeruzalemského chrámu. Vidím farizejov v dlhých vlniacich sa odevoch, kňazov oblečených do plátna s drahocenným štítkom hore na hrudi a na čele a ďalšie trblietajúce sa body rozptýlené tu a tam na rôznych veľmi širokých bielych odevoch stiahnutých v páse drahocennými opaskami. Potom ďalších, ktorí sú síce menej vyzdobení, ale určite patria ku kňazskej triede. Sú obklopení mladšími učeníkmi. Chápem, že sú to učitelia Zákona. Medzi všetkými týmito osobnosťami sa cítim stratená, lebo vôbec neviem, čo tu robím. 
     Pristúpim ku skupine učiteľov, kde sa začala teologická dišputa. Mnoho ľudí robí to isté.
     Medzi "učiteľmi" je skupinka, ktorú vedie muž nazývaný Gamaliel a ďalší, starý a takmer slepý, ktorý ho v debate podporuje. Počujem, že ho volajú Hillel, a pripadá mi ako učiteľ alebo príbuzný Gamaliela, lebo ten sa k nemu správa dôverne a zároveň úctivo. Gamalielova skupina má širšie pohľady, zatiaľ čo druhú, početnejšiu skupinu vedie muž nazývaný Šammaj, ktorý je obdarený onou nenávistnou a spiatočníckou neústupnosťou, ktorú nám tak dobre vykresľuje evanjelium. 
     Gamaliel, obklopený početnou skupinou učeníkov, hovorí o príchode Mesiáša a opierajúc sa o proroctvo Daniela tvrdí, že Mesiáš sa už musel narodiť, lebo už je asi zo desať rokov, ako sa naplnilo sedemdesiat prorokovaných týždňov odvtedy, ako vyšlo nariadenie o opätovnom vybudovaní chrámu. Šammaj naňho zaútočí tvrdením, že hoci je pravda, že chrám bol obnovený, je tiež pravda, že otroctvo Izraela sa zväčšilo a pokoj - ktorý mal priniesť so sebou ten, ktorého proroci označovali ako "Knieža pokoja" - je veľmi ďaleko od toho, aby bol na svete a osobitne v Jeruzaleme. Veď Jeruzalem je utláčaný nepriateľom, ktorý sa odvažuje šíriť svoju nadvládu až do vnútra chrámu, ovládaného z pevnosti Antónia, plnej rímskych legionárov pripravených mečom potlačiť každú vzburu za nezávislosť vlasti. 
     Dišputa, plná zádrapiek, sa naťahuje. Každý učiteľ sa honosí svojou učenosťou, ani nie preto, aby zvíťazil nad súperom, ale skôr aby sa vystavil na obdiv poslucháčov. Tento úmysel je zjavný. 
     Z početnej skupiny veriacich sa ozve svieži chlapčenský hlas: "Gamaliel má pravdu."
     V zástupe i v skupine učiteľov nastane pohyb. Hľadá sa ten, ktorý prerušil debatu. Netreba ho však hľadať. Neskrýva sa. Razí si cestu sám a prichádza ku skupine "rabínov". Spoznávam môjho dospievajúceho Ježiša. Kráča s istotou a smelo, inteligentné oči mu žiaria. 
     "Kto si?" opýtajú sa ho.
     "Syn Izraela, ktorý prišiel splniť to, čo prikazuje Zákon."
     Odvážna a istá odpoveď sa zapáči a získava súhlasné a dobroprajné úsmevy. Vzbudil sa záujem o mladého Izraelitu. 
     "Ako sa voláš?"
     "Ježiš z Nazareta."
     Náklonnosť Šammajovej skupiny mizne. Ale láskavejší Gamaliel pokračuje v dialógu spolu s Hillelom. Ba práve Gamaliel úslužne vraví starcovi: "Spýtaj sa niečo chlapca." 
     "Na čom zakladáš svoju istotu?" opýta sa Hillel.
     (Budem uvádzať mená na začiatku odpovedí, aby sa text skrátil a bol jasný).
     Ježiš: "Na proroctve, ktoré sa nemôže mýliť v epoche, a na znameniach, ktoré ho sprevádzali, keď nastal čas jeho uskutočnenia. Je pravda, že cisár nás ovláda. Ale vo svete vládol taký mier a Palestína bola taká pokojná, keď sa naplnilo sedemdesiat týždňov, že cisár mohol na svojich územiach nariadiť sčítanie obyvateľstva. Nemohol by to urobiť, keby bola v Impériu vojna a vzbury v Palestíne. Tak, ako sa naplnil ten čas, tak sa napĺňa ďalší zo šesťdesiatich dvoch plus jedného od dokončenia chrámu, aby bol Mesiáš pomazaný a uskutočnilo sa vzápätí proroctvo o ľude, ktorý ho nechce. Môžete mať pochybnosti? Nespomínate si, že mudrci z Východu videli hviezdu, ktorá išla a zastavila sa na oblohe priamo nad Betlehemom v Judei? A že proroctvá a videnia počnúc od Jakuba poukazujú na toto miesto ako určené prijať narodenie Mesiáša, syna zo syna Jakubovho syna, prostredníctvom Dávida, ktorý bol z Betlehema? Nespomínate si na Balaama? 'Hviezda vychádza z Jakuba.' Mudrci z Východu, ktorých čistota a viera im otvárala oči a uši, videli hviezdu a pochopili jej meno: 'Mesiáš'. A prišli sa pokloniť Svetlu, ktoré zostúpilo na svet." 
     Šammaj, so zamračeným pohľadom: "Hovoríš, že Mesiáš sa narodil v čase Hviezdy v Betleheme - Efrate?"
     Ježiš: "To hovorím." 
     Šammaj: "Potom už nie je. Nevieš, chlapče, že Herodes dal zavraždiť všetkých, ktorí sa narodili zo ženy v Betleheme a v okolí vo veku od jedného dňa do dvoch rokov? Ty, taký zbehlý v Písme, musíš vedieť aj toto: 'Čuj, v Ráme počuť vzdychanie... Ráchel narieka nad svojimi deťmi.' Betlehemské údolia a vrchy, ktoré zachytili plač umierajúcej Ráchel, zostali plné sĺz a matky zavraždených detí opakovali tento plač. Určite medzi nimi bola aj matka Mesiáša." 
     Ježiš: "Mýliš sa, ó, starec. Ráchelin plač sa zmenil na oslavu, lebo tam, kde Ráchel priviedla na svetlo sveta 'syna svojej bolesti', nová Ráchel dala svetu Benjamína nebeského Otca, Syna jeho pravice, toho, ktorý je určený, aby pod svojím žezlom zjednotil Boží ľud a oslobodil ho z najhroznejšieho otroctva." 
     Šammaj: "A ako, ak bol zavraždený?"
     Ježiš: "Nečítal si o Eliášovi? Ohnivý voz ho uniesol do neba. A nemohol zachrániť Pán, Boh, svojho Emanuela, aby bol Mesiášom jeho ľudu? Ten, ktorý otvoril more pred Mojžišom, aby Izrael mohol prejsť suchou nohou do svojej zeme, nemohol poslať svojich anjelov, aby zachránili jeho Syna, jeho Pomazaného, pred zúrivosťou človeka? Veru hovorím vám: Kristus žije a je medzi vami. A keď príde jeho hodina, zjaví sa vo svojej moci." Keď Ježiš hovorí tieto slová, ktoré zdôrazňujem, má v hlase tón, ktorý napĺňa priestor. Jeho oči iskria ešte väčšmi a gestom príkazu a prísľubu vystrie pravé rameno a ruku a drží ich ako na prísahu. Je chlapec, ale je slávnostný ako muž. 
     Hillel: "Chlapče, kto ťa naučil tieto slová?"
     Ježiš: "Boží duch. Nemám ľudského učiteľa. Toto je slovo Pána, ktorý k vám hovorí prostredníctvom mojich pier."
     Hillel: "Príď medzi nás, aby som ťa skoro uvidel, ó, Chlapče, a moja nádej ožije v spojení s tvojou vierou a moja duša bude osvietená v jase tvojej." 
Ježiša posadia na vysokú stoličku medzi Gamalielom a Hillelom a prinesú mu zvitky, aby ich čítal a vysvetľoval. Je to skúška podľa riadnych pravidiel. Zástup sa natlačí a počúva.
     Ježišov chlapčenský hlas číta: "'Potešujte, potešujte môj ľud. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že sa skončilo jeho otroctvo... Ktosi volá: »Na púšti pripravte cestu Pánovi... A zjaví sa Pánova sláva...«'" 
     Šammaj: "Vidíš to, ó, Nazaretčan! Tu sa hovorí o skončenom otroctve. Nikdy sme neboli natoľko zotročení, ako sme teraz. Tu sa hovorí o predchodcovi. Kde je? Ty blúzniš." 
     Ježiš: "Hovorím ti, že tebe viac ako ostatným sa predloží pozvanie predchodcu. Tebe a tebe podobným. Ináč neuvidíš Pánovu slávu ani nepochopíš Božie slovo, lebo nízkosť, pýcha, neúprimnosť ti budú prekážať, aby si videl a počul." 
     Šammaj: "Takto hovoríš s učiteľom?"
     Ježiš: "Takto hovorím. A takto budem hovoriť až do smrti. Lebo nad mojím záujmom je záujem Pána a láska k Pravde, ktorej som Synom. A pripájam ti, ó, rabbi, že otroctvo, o ktorom hovorí prorok a o ktorom hovorím, nie je to, na ktoré myslíš, ani kráľovstvo nebude to, o akom uvažuješ. Zásluhou Mesiáša bude oslobodený človek z otroctva zla, ktoré ho oddeľuje od Boha. A Kristov znak bude na duchoch oslobodených spod každého jarma, ktorí sa stanú poddanými večného kráľovstva. Všetky národy zohnú hlavu, ó, Dávidov rod, pred Výhonkom zrodeným z teba, ktorý sa stane stromom a pokryje celú zem a pozdvihne sa k nebu. A každé ústa na nebi i na zemi budú chváliť jeho meno a zohnú koleno pred Božím Pomazaným, pred Kniežaťom pokoja. Pred Vojvodcom, pred tým, ktorý sebou samým opojí každú unavenú dušu a nasýti každú hladujúcu dušu, pred Svätým, ktorý uzavrie zmluvu medzi zemou a nebom. Nie ako zmluvu uzavretú s otcami Izraela, keď ich Boh vyviedol z Egypta a zaobchádzal s nimi ešte ako so sluhami, ale tak, že do ducha ľudí vtlačí nebeské otcovstvo s milosťou opätovne vliatou pre zásluhy Vykupiteľa, skrze ktorého všetci dobrí spoznajú Pána a Božia svätyňa viac nebude dobytá a zničená." 
     Šammaj: "Nerúhaj sa, chlapče! Spomeň si na Daniela. Hovorí, že po zabití Krista bude chrám a mesto zničené národom a vojvodcom, ktorý príde. A ty tvrdíš, že Božiu svätyňu už nedobyjú! Rešpektuj prorokov!" 
     Ježiš: "Veru, hovorím ti, že je tu niekto, kto je viac než proroci. A ty ho nepoznáš ani ho nebudeš poznať, lebo ti k tomu chýba vôľa. A hovorím ti, že to, čo som povedal, je pravda. Skutočná svätyňa už nebude viac poznať smrť. Ale tak ako jej Posvätiteľ vstane z mŕtvych k večnému životu a na konci dní sveta bude žiť v nebi." 
     Hillel: "Počúvaj ma, Chlapče. Aggeus hovorí: '... naplním tento dom slávou, hovorí Pán zástupov ... budúca sláva tohto domu bude väčšia ako sláva toho prvého...' Má to azda znamenať svätyňu, o ktorej hovoríš ty?" 
     Ježiš: "Áno, učiteľ. Toto znamená. Tvoja priamosť ťa vedie k Svetlu a Ja ti hovorím: keď sa dovŕši Kristova obeta, príde ku tebe pokoj, pretože si Izraelita bez zloby."
     Gamaliel: "Povedz mi, Ježiš. Ako možno dúfať v pokoj, o ktorom hovoria proroci, ak na tento ľud príde vojnové ničenie? Hovor a daj aj mne svetlo." 
     Ježiš: "Nespomínaš si, učiteľ, čo hovorili tí, ktorí boli prítomní v noci pri narodení Krista? Že anjelské zbory spievali: 'Pokoj ľuďom dobrej vôle'? Ale tento ľud nemá dobrú vôľu a nebude mať pokoj. Nespozná svojho Kráľa, Spravodlivého, Spasiteľa, lebo dúfa v neho ako v kráľa s ľudskou mocou, zatiaľ čo on je Kráľ ducha. Ľud ho nebude milovať, lebo Kristus bude ohlasovať to, čo sa tomuto ľudu neľúbi. Kristus neporazí nepriateľov s ich vozmi a koňmi, ale nepriateľov duše, ktorí chcú zlomiť srdce človeka stvoreného pre Pána, aby sa ho zmocnili pre peklo. A to nie je víťazstvo, ktoré Izrael od neho očakáva. On príde, Jeruzalem, tvoj Kráľ, a ponesie sa, 'na osliatku, mláďati oslice', čiže na spravodlivých z Izraela a na pohanoch. Ale osliatko, hovorím vám, bude mu vernejšie a bude ho nasledovať a predíde oslicu a bude rásť na ceste pravdy a života. Izrael pre svoju zlú vôľu stratí pokoj a bude trpieť v sebe po stáročia. To bude spôsobovať utrpenie jeho Kráľovi, ktorého ľud takto zníži na Kráľa bolesti, o ktorej hovorí Izaiáš." 
     Šammaj: "Tvoje ústa poznajú spolu s mliekom i rúhanie, Nazaretčan. Odpovedz: Kde je predchodca? Kedy ho budeme mať?" 
     Ježiš: "On už je tu. Nehovorí Malachiáš: 'Hľa, ja posielam svojho anjela, aby mi pripravil cestu. Hneď potom príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a anjel zmluvy, po ktorom túžite'? Teda predchodca bezprostredne predchádza Krista. On už je, tak ako je Kristus. Keby prešli roky medzi tým, kto pripravuje Pánovi cestu, a Kristom, všetky cesty by boli opäť zatarasené a pokrútené. Boh to vie a zariadi, aby predchodca predchádzal Učiteľa len o jednu hodinu. Keď uvidíte tohto predchodcu, budete môcť povedať: 'Kristovo poslanie sa začalo.' A tebe hovorím: Kristus otvorí mnoho očí a mnoho uší, keď príde na tieto cesty. Ale nie tvoje a tebe rovných, ktorí mu dáte smrť za život, ktorý vám prináša. Ale keď vyšší ako tento chrám, vyšší ako svätostánok uzavretý vo Svätyni svätých, vyšší ako sláva nesená cherubínmi, Vykupiteľ, bude na svojom tróne a na svojom oltári, z jeho tisícok a tisícok rán bude prúdiť zlorečenie pre bohovrahov a život pre pohanov. Lebo on, ó, nevedomý učiteľ, nie je, opakujem, Kráľ ľudského kráľovstva, ale kráľovstva duchovného.  A jeho poddanými budú jediné tí, ktorí sa pre jeho lásku budú vedieť znovuzrodiť v duchu, a ako Jonáš po svojom narodení sa znovuzrodia na iných brehoch: na Božích, prostredníctvom duchovného plodenia, ktoré sa uskutoční skrze Krista, ktorý dá ľudstvu pravý Život." 
     Šammaj a jeho prívrženci: "Tento Nazaretčan je Satan!"
     Hillel a jeho: "Nie. Tento chlapec je Boží prorok. Zostaň so mnou, Dieťa. Moja staroba pretaví to, čo vie, podľa tvojich vedomostí, a ty budeš Učiteľom Božieho ľudu." 
     Ježiš: "Veru, hovorím ti, keby boli mnohí, ako si ty, spása by prišla na Izrael. Ale moja hodina ešte nenadišla. Ku mne hovoria nebeské hlasy a musím ich zhromažďovať v samote, kým nenadíde moja hodina. Potom prehovorím v Jeruzaleme perami aj krvou a môj osud bude ako osud prorokov, ktorých Izrael ukameňoval a zavraždil. Ale nad mojím bytím je Pán, Boh, ktorému sa podriaďujem ako verný služobník, aby som bol podnožkou pre jeho slávu v očakávaní, že urobí zo sveta podnožku pre Kristove nohy. Očakávajte ma v moju hodinu. Tieto kamene znovu počujú môj hlas a budú sa triasť pri mojom poslednom slove. Blahoslavení tí, ktorí v tom hlase budú počuť Boha a uveria v neho prostredníctvom toho hlasu. Tým Kristus dá to kráľovstvo, o ktorom vo svojom sebectve snívate, že je ľudské, zatiaľ čo ono je nebeské, a pre ktoré ja hovorím: 'Hľa, tvoj služobník, Pane, prišiel som plniť tvoju vôľu. Dokonaj ju, lebo túžim ju plniť." 
     Pohľadom na Ježiša, ktorý pozdvihuje k nebu svoju tvár zapálené duchovnou horlivosťou, s roztvoreným náručím a vzpriamene stojacim medzi užasnutými učiteľmi, sa končí moje videnie. 
     (A je pol štvrtej ráno 29. januára.) 

     29. januára 1944
     Mala by som vám tu povedať dve veci, ktoré vás určite zaujímajú a ktoré som sa rozhodla napísať, len čo sa preberiem z driemot. Je tu však niečo iné, čo ma viac tlačí, a tak to napíšem potom. 
     Na začiatku som vám chcela povedať toto.
     Dnes ste sa ma opýtali, ako som mohla poznať mená Hillel, Gamaliel a Šammaj.
     Je to hlas, ktorý nazývam "druhý hlas", a ten mi hovorí tieto veci. Hlas ešte menej počuteľný ako hlas môjho Ježiša a ostatných, ktorí mi diktujú. Už som vám povedala a opakujem to znova, že to sú hlasy, ktoré môj duchovný sluch vníma rovnako ako ľudské hlasy. Počujem ich nežné alebo nahnevané, silné alebo slabé, smejúce sa alebo smutné. Ako keby niekto hovoril priamo blízko pri mne. No ten "druhý hlas" je ako svetlo, ako intuícia, ktorá hovorí v mojom duchu. "V mojom", nie "k môjmu" duchu. To uvádzam na spresnenie.
     A tak, kým som sa priblížila ku skupine dišputujúcich a nevedela som, kto je tá vznešená osobnosť, ktorá diskutovala po boku starca s takou vrúcnosťou, toto vnútorné "čosi" mi povedalo: "Gamaliel - Hillel." Áno. Najprv Gamaliel, potom Hillel. Nepochybujem o tom. Kým som premýšľala, kto sú títo, vnútorný ukazovateľ mi označil tretiu nesympatickú osobu práve vtedy, keď ho Gamaliel nazval menom. A tak som sa dozvedela, kto je ten, čo má vzhľad farizeja. 

     22. február 1944
     Ježiš hovorí:
     "Vrátime sa späť veľmi, veľmi ďaleko. Vrátime sa do chrámu, kde ako dvanásťročný vediem rozhovory. Ba vrátime sa na cesty, ktoré vedú do Jeruzalema a z Jeruzalema do chrámu. 
     Pozri sa na Máriinu úzkosť, keď sa spojili zástupy mužov a žien a ona zistí, že nie som s Jozefom.
     Nepustí sa do tvrdých výčitiek voči svojmu manželovi. Všetky ženy by to boli urobili. Robíte to pre omnoho menšie veci, zabúdajúc pritom, že muž je vždy hlavou rodiny. Ale bolesť, ktorá sa zračí v Máriinej tvári, zasiahne Jozefa viac než akákoľvek výčitka. Mária neprepadne dramatickým scénam. Pre omnoho menšie veci to robíte, lebo chcete, aby si vás ľudia všimli a ľutovali vás. Ale jej bolesť je očividná z chvenia, ktoré sa jej zmocnilo, z bledej tváre, z rozšírených očí, takže to dojíma väčšmi než akákoľvek scéna plná náreku a kriku. 
     Necíti viac únavu ani hlad. A cesta bola dlhá a už veľa hodín sa ničím neposilnila! Ale ona všetko nechala. Lôžko, ktoré si pripravuje, jedlo, ktoré sa práve ide podávať. Vracia sa späť. Je večer, prichádza noc. Nezáleží na tom. Každý krok ju vedie späť k Jeruzalemu. Zastavuje karavány, pútnikov. Vypytuje sa. Jozef ju nasleduje, pomáha jej. Deň cesty späť a potom hľadanie po meste, plné útrap a námah. 
     Kde len môže byť jej Ježiš? A Boh dopustí, že dlhé hodiny nevie, kde ma má hľadať. Hľadať dieťa v chráme nemalo zmysel. Čo by mohlo dieťa v chráme robiť? Nanajvýš, ak by sa stratilo v meste a svojimi malými krokmi by sa tam vrátilo a plačúcim hlasom by volalo mamku. Aby tak upútalo pozornosť dospelých, kňazov, ktorí by sa pokúsili hľadať rodičov vyvesením oznamov na brány. Ale nebol nijaký oznam. Nikto v meste nevedel o tomto Dieťati. Krásne? Plavovlasé? Urastené? Ó, takých je! To je príliš málo, aby sa dalo povedať: 'Videl som ho. Bolo tam a tam!'
     Potom, po troch dňoch, ktoré sú symbolom troch dní budúcej úzkosti, Mária z posledných síl vchádza do chrámu, rýchlo prechádza nádvoriami a predsieňami. Nič. Beží, beží úbohá mamka, tam, kde počuje detský hlas. I baránky so svojím bľačaním jej pripadajú ako plač jej Synčeka, ktorého hľadá. Ale Ježiš neplače. Vyučuje. Zrazu Mária začuje za skupinou ľudí drahý hlas, ktorý hovorí: 'Tieto kamene sa budú triasť...' Pokúša sa predrať cez zástup ľudí a po značnej námahe sa jej to podarí. Hľa, Syn tam stojí s roztvoreným náručím, medzi učiteľmi.
     Mária je Panna múdra. Ale tentoraz zármutok zvíťazí nad jej zdržanlivosťou. Je ako príval, ktorý sa rúti cez všetko. Beží k Synovi, objíma ho, zloží dolu zo stoličky a postaví na zem. Zvolá: 'Ó, prečo si nám to urobil? Už tri dni ťa hľadáme. Tvoja mamka umiera od bolesti, Synu. Tvoj otec je zničený od únavy. Prečo, Ježiš?'
     Tomu, kto vie, sa nekladie otázka 'prečo'. 'Prečo' o dôvode jeho konania. Tých, ktorí sú povolaní, sa nepýtame 'prečo' zanechávajú všetko a nasledujú Boží hlas. Ja som bol Múdrosť a vedel som. Bol som 'povolaný' na isté poslanie a splnil som ho. Nad pozemským otcom i matkou je Boh, božský Otec. Jeho záujmy presahujú naše, jeho city sú nadradené nad všetkými ostatnými. Hovorím to svojej matke. 
     Poučovanie učencov končím poučením Márie, Kráľovnej učencov. A ona na to už nikdy nezabudla. Slnko jej opäť zasvitlo v srdci, keď ma držala za ruku, pokorná a poslušná, ale moje slová jej predsa zostali v srdci. Veľa slnka a veľa mračien ešte prejde po oblohe za tých dvadsaťjeden rokov, čo budem tu na zemi. A veľa radosti a veľa plaču sa vystrieda v jej srdci za tých dvadsaťjeden rokov. Ale už sa nespýta: 'Prečo si nám to urobil, Synu?'
     Poučte sa, ó, spupní ľudia.
     Poučil a objasnil som videnie, lebo ty už nie si schopní urobiť viac."