Postaraj sa o Stacy

Po niekoľkých rokoch

„Miláčik, nechaj nás prosím samých." poprosil Stacy Adam. Stacy sa rýchlo pozrela na Iva, ktorý stál pri Adamovej posteli. Nevedela, o čom by sa tí dvaja tak mohli spolu rozprávať. Očami sa pýtala Iva, no ten sa tváril, že nerozumie. Podľa Ivovho výrazu tváre vedela, že ani on nemá potuchy o čom bude rozhovor. Stacy si spomenula na ten čas, keď chodila s Ivom a dostala strach. Nevysvetliteľný strach z neznámeho. Veď Adam vedel o nich všetko. Tak o čom by sa chcel rozprávať. S Ivom sa stretla už pred pár rokmi. A ten čas zostal navždy zamknutý v jej srdci, zapečatený voskom a ešte niečom. Bola to čarovná Pandorina skrinka, ktorá nemala k sebe kľúč. Aspoň Stacy sa tak k tomu času tvárila. Všetci traja sa stretli zo či voči na Anastáziinej svadbe s Adamom. Medzi Adamom a Ivom bolo cítiť vtedy napätie. Bolo tu však niečo, čo by mohlo vyjsť na povrch a z čoho mala Stacy strach. Ivo o ničom nevedel, Adam nemohol niečo tušiť, len ona vedela pravdu. Pravdu, ktorá ako dúfala, nikdy nebude odhalená. Stacy vyšla teda z izby a pobrala sa do kuchyne, urobiť niečo na jedenie. Nechala ich osamote, ako si Adam želal. Dvoch mužov, ktorí milovali jednu ženu. Vydatá bola za jedného, s iným chodila a....

Adam ostal s Ivom sám. Ten bol poriadne nervózny . Nemal vôbec tušenie o čom by mal byť rozhovor. Zostal prekvapený, keď Adam poslal Stacy preč. Ešte prekvapenejší bol, keď dostal od Adama list, aby ich prišiel navštíviť. Nevedel, že je chorý. A veľmi vážne. Kedysi silný muž, ležal v posteli celý bledý, schudnutý a starý. Vlasy vypadané. Na to, že nemal ani štyridsať rokov, vyzeral ako sedemdesiatročný starec. Stacy nespomenula, že Adam je chorý. Keď sa nedávno stretli, nespomínala žiadne starosti, ani chorobu. Preto zostal prekvapený keď ho uvidel na posteli takého. Stále však nevedel, na čo ho Adam pozval k nim. Nikdy sa spolu nestretali, ani nemali možnosť. Naposledy boli všetci traja spolu na svadbe. Z úvah ho vyrušil Adamov hlas.

„Ivo, odpovieš mi na jednu otázku?" chrapľavo vyslovil svoju žiadosť a uprel svoj zrak na muža, ktorému chcel niečo dať a o niečo ho požiadať. Ivo mu kývol na súhlas, neschopný vydať zo seba ani hlásku.

„Máš ešte stále rád Stacy? Miluješ ju?" Čakaná otázka, len nečakaný význam spôsobil, že Ivo prekvapene pozrel svojmu „sokovi" do očí.

Adam sa díval pozorne na Iva. Videl na ňom prekvapenie a nepochyboval o tom, že ju miluje. Chcel počuť z jeho úst, že je to tak. Už na svadbe vedel, že Ivo je typ muža, ktorý miluje len raz a to celým srdcom. Stacy bola jeho láskou a Adam pevne veril, že ňou aj zostala.

Ivo nevedel, čo má odpovedať. Klamať nechcel, ale ani povedať pravdu. Preboha, veď ten človek umiera a pritom mu kladie takéto otázky? Nechcel sa zdôverovať so svojimi citmi mužovi, ktorého ženu ľúbil a nikdy ľúbiť neprestal. Neodvážil sa mu povedať pravdu. Prešiel do útoku. Odpovedal mu otázkou.

„ Prečo sa ma na to pýtaš? Mám ju rád. Sme priatelia." Dodal vyhýbavo a nepozeral sa mu priamo do očí. Adam videl, že Ivo klame. Človek, ktorý prežil to, čo Adam veľmi rýchlo odhalil zle skrývanú lož.

„ Pýtam sa ťa, či ju miluješ?"V jeho hlase bolo počuť netrpezlivosť.

„ Adam prepáč, ale nebudem ti na toto odpovedať. Chcem vedieť, prečo to chceš vedieť?"

Nezdalo sa mu správne, že ho takto vypočúva. Veď mu nikdy nedal dôvod na to, aby sa ho pýtal na takú otázku. Svoje city pred každým tajil tak, ako sa len dalo. Možno však nie dostatočne, keď Adam sa ho pýta na jeho city k Stacy.

„ Pýtam sa ťa to preto, lebo viem, že čoskoro zostane sama. A medzi vami je také zvláštne puto a napätie. Preto! Viem, že by ma ľúbi a počas manželstva mi bola verná. Priznala sa mi, čo sa medzi vami stalo keď ste spolu chodili. Vedel som, že si jej ostal priateľom aj po vašom rozchode. Priateľ, ktorý tu pre ňu bude aj v najťažšej chvíli. Ja ju opúšťam každým dňom viac a viac a ona čaká dieťa." dodal namáhavo. Ako to dopovedal, rozkašľal sa, až mu slzy tiekli z očí. Tieto slová stáli Adama veľa síl. V srdci cítil neskutočnú bolesť. Pre ženu, rodinu a prekliatu chorobu. Myslel si, že budú spolu navždy a on ju čoskoro opustí. Nechá ju samú so všetkými starosťami. Nepochyboval o tom, že je silná. Lenže potrebuje takého pri sebe, o ktorého by sa mohla oprieť v najťažších chvíľach. Veľmi ho bolelo, že ten niekto je Ivo. Žiarlil na neho. Priznal si to už dávno. Nevidel však iné východisko v riešení situácie, do ktorej dostal Stacy, ako tento nápad. To, že Stacy má Iva stále rada, o tom nepochyboval. Či ho miluje to nevedel. Nikdy mu nedala pocítiť, že by milovala iného muža ako jeho. No možno sa mýlil.

Keď Ivo počul ten kašeľ, vedel, že je na tom zle. Dlho už žiť nebude. Pravdepodobne mal rakovinu pľúc. Bolo mu ľúto, ako trpí. Zároveň ho obdivoval pre jeho silu, čeliť takejto situácií. Vedel, že umiera a necháva rodinu napospas osudu.

„Mám k tebe jednu prosbu. Ale najprv mi odpovedz. Miluješ ju?" pýtal sa ledva lapajúc dych. Kalnými očami hľadel do tváre muža, pre ktorého mal úlohu, ponuku alebo prosbu. Ivo sa zrazu vystrel a hrdo pozrel chorému do očí:

„Milujem! Už od strednej školy ju milujem. Nikdy som ju ľúbiť neprestal". Odpovedal mu vášnivo. Každé slovo, ktoré povedal bola pravda. A Boh, ktorý určite jestvuje vie, že je to pravda.

„Dobre, to som chcel vedieť. Chcem ťa poprosiť, aby si sa o ňu postaral.... Bude to na ňu priveľa, tri deti, veľký dom a sama. Viem, že aj ona ťa má rada. Prosím postaráš sa?" Po vyrieknutí toho, čo mu chcel povedať sa s úľavou oprel o vankúše. Boli to najťažšie slová v jeho živote, ktoré povedal. Bolesť, ktorú mu spôsobuje choroba sa nemôže vyrovnať tej, ktorá mu prebodla srdce ako šíp. V tej chvíli si uvedomil, že už môže zomrieť. Jeho srdce je mŕtve a o rodinu bude postarané. Dal všetko čo mal, miloval, do rúk muža, ktorý mu bol priateľom, ktorý ľúbil jeho ženu. Keď si to uvedomil, musel priznať, že vždy na neho žiarlil. Stacy mu príčinu nikdy nedala, ale aj tak... Bola mu dobrou ženou. Hoci patrila jemu zároveň bola aj jeho. Ivova. Adam vedel, že sa Ivo postará o jeho rodinu. Preto ho požiadal o stretnutie. Pre Stacy napísal list, ktorý jej správnej chvíli dá Ivo. V liste bude vysvetlené všetko. Dôvody, ktoré ho viedli k tomu, prečo spravil to, čo spravil.

Ivo videl v očiach Adama prosbu, zúfalstvo a nemohúcnosť. Nedožije sa toho, aby v náručí zvieral ďalšie svoje dieťa. Nikdy ho neuvidí.. Opúšťa ju. Pomaly, ale isto.

„Bude s tým Stacy súhlasiť? Ja sa o ňu postarám, len aby nebola proti tomu." Pochyboval o návrhu Ivo. Vedel aká dokáže byť Stacy, keď zistí, že niekto pred ňou niečo tajil.

„ Neboj sa . Premýšľal som ako to spraviť. Poviem jej, že by nebolo zle, zobrať niekoho do prenájmu, dole do bytu po rodičoch. Ty by si sa mohol prihlásiť a tak by si bol blízko nej, a keby bolo treba, tak by si pomohol. Čo povieš?" Čakal na odpoveď.

Na Ivovi bolo vidieť, ako váha. Také niečo nie je ľahké prijať. Veď Adam mu ponúka svoju ženu, rodinu a dom. Má sa o nich postarať? A čo bude, keď sa do seba zaľúbia? Nezradia tým jeho pamiatku?

„To je dobrý nápad. Hodí sa mi to. Aj tak si hľadám bývanie. Ale nemyslíš, že Stacy bude proti. A čo keď nebude súhlasiť, alebo, čo keď sa zaľúbi do niekoho? Nebudeš proti tomu? Povieš jej, aby dala životu a láske šancu? Je tu riziko. A veľmi veľké. Lebo ja ju milujem, a keď bude súhlasiť postarám sa o ňu aj o deti."

„Poviem jej, aby za mnou nesmútila, napíšem list, v ktorom jej vysvetlím všetko potrebné a v pravej chvíli jej ho dáš ty sám. A neboj sa, ak ju budeš stále chcieť aj neskôr, dávam ti už teraz požehnanie. Preto som sa s tebou stretol. Vy dvaja budete spolu. Hodíte sa k sebe. Viem to od vtedy, ako sme sa naposledy stretli. Mate rovnaké záujmy, názory. Ale je veľmi dôležité, aby si ju spoznal teraz, ako matku, ženu, tehotnú ženu. Lebo sa môže stať, že zmeníš názor." Radil mu Adam. Ivovi sa zdala táto situácia veľmi smiešna. Človek by si myslel, že to je skrytá kamera. No na tejto chvíli nebolo nič smiešne. Skôr desivé. Aby manžel ženy, ktorú miluje mu dáva rady, ako sa má správať k jeho žene, keď tu už on nebude. Veľmi komplikované a skutočné. Keby ich počúval iný človek za dverami zdala by sa mu vtipná, dvom zainteresovaným ľuďom tak nepripadala.

„Neboj sa. Ja svoj názor nikdy nezmením. Mohol som ho zmeniť už vtedy, keď som bol na vašej svadbe. Už vtedy som vedel, že žiadna nebude paňou v mojom srdci, len Anastázia." Šeptom sa priznal Ivo Adamovi. Videl, že Adam má v očiach slzy a bolo mu ľúto muža, ktorý umiera. A zároveň robí všetko preto, aby jeho žena mala šťastný život aj po jeho smrti.

„Dobre, tak sa môžeš ihneď aj nasťahovať. Povedz Stacy, že budeš dole bývať, nech ti to tam ukáže."

Adam bol rád, že ma tento najťažší rozhovor v živote za sebou. Nebolo ľahké povedať Ivovi, že Stacy môže byť jeho. Veď keby bol zdravý, urobil by všetko preto, aby milovala len jeho. Lenže je tu ta jeho prekliata, choroba, ktorá mu nedovoľuje zostať s nimi. Nikdy nebude vidieť svojho syna. Jeho dcéry vyrastú a on nikdy neuvidí, ako sa zaľúbia, ako sa vydajú, nebude vidieť svoje vnúčatá, nezostarne spolu so Stacy, neuvidí svoje nenarodené dieťa, už nebude ich súčasťou....

„Dobre". Povedal Ivo a pobral sa do kuchyne za Stacy.