Postaraj sa o Stacy

Podnájomník

Vedel, že je tam. Šírila sa odtiaľ lákavá vôňa a búchala s hrncami. Šiel potichu. V tom ju zbadal. Stála pri sporáku a miešala jedlo v hrnci. Na jej postoji ešte nebolo vidno, že čaká dieťa. Vlasy mala pod čelenkou, a jemne jej padali na plecia. Nikdy ju nevidel s takými dlhými vlasmi. Vždy ich nosila krátke. Pohľad na ňu mu rozprúdil krv v žilách. Krátke alebo dlhé, vyzerala krásne. Pre neho bola nádherná vždy, aj keď tomu ona neverila. V jeho očiach by vyzerala aj v natiahnutom vreci žiaduca a vzrušujúca. Poznal ju v mnohých situáciách, no nemal to potešenie poznať ju ako matku a tehotnú ženu. Ženu, ktorú mu ponúkol jej vlastný manžel, aby sa postaral o to, čo bolo jeho...

„Bože , ako veľmi ju ľúbim. Len ty vieš, čo je v mojom srdci. A dúfam, že mi odpusti, keď budem pri nej a prepáči mi dohodu, ktorú som uzatvoril s jej mužom. Veď je to len pre jej dobro". V hlave mu vírili jedna myšlienka za druhou. Vyznával jej v duchu lásku, no nahlas sa neodvážil povedať nič.

„Stacy, mohla by si mi prosím ťa dole ukázať ten byt? Adam povedal, že ho chcete prenajať a ja si práve hľadám bývanie." Povedal potichu. Stacy sa preľaknuto otočila od sporáka. Netušila, že je v kuchyni. Ako dlho tam tak mohol stáť? A čo si myslel o nej? Nemá oči rozmazané? Má dobré vlasy? Avšak neurobila nič, aby upozornila, že jej behajú po rozume také nepodstatné myšlienky.

„Ano? To nemáš, kde bývať? A čo tá chalupa, kde si býval? Po mame?" spýtala sa Stacy priamo. Veď keď naposledy spolu telefonovali tak jej povedal, že býva sám vo veľkej chalupe. A teraz si hľadá byt? Je to veľmi divné.

„Moja sestra tam býva. Vydala sa a má už tri deti. Prišli z mesta, lebo ten dom čo mali, zaťažili hypotékou a nedokázali ju splatiť. Tak im dom exekútori vzali a ona ostala s rodinou na ulici. Nechal som jej dom po rodičoch. Veď to potrebuje viac ako ja. Ja nemám rodinu, ona áno. A nechcem ju obťažovať s tým, že sa jej budem motať po dome. Nech majú svoje súkromie. Povedal som jej, že ja si nájdem nejaký podnájom. Keď budú mať peniaze, nech mi polovicu dá za dom a nech si ho nechá. Tak načo tam ja budem pri nej, keď má muža a rodinu. Navyše chalupa je mála pre toľkých ľudí. Ak nechceš, aby som býval s tebou pod jednou strechou tak mi to povedz rovno. Adam mi povedal, že ten byt aj tak niekoho potrebuje. Spýtal som sa ho, či tým nájomcom môžem byť ja. On mi potvrdil, že môžem byť. A ak ti to nebude vadiť, tak ja by som si ho prenajal." Povedal to tak rýchlo, že Stacy mu nemohla ani do reči skočiť. Vôbec ju nepustil k slovu.

„To je veľmi veľkorysé, čo si ponúkol svojej sestre. Nie každý by sa tak zachoval. No dobre, poď! Keď ti to schválil Adam, tak je dobre. Ja proti tomu, že budeš so mnou bývať pod jednou strechou nemám nič. Vždy je dobre, mať nejakého muža pod strechou. Môže sa všeličo prihodiť". Hovorila Stacy a pobrala sa chodbou ku schodom. Zišli dolu na prízemie, kde sa nachádzali miestnosti na prenajatie.

Tak...Je tam samostatná kuchyňa s obývačkou, spálňa, kúpeľňa so sprchovým kútom a vaňou. Len hala je spoločná, a tade bohužiaľ budeme chodiť aj my. Dúfam že ti to nebude prekážať, keď tam budeš mať návštevu." Dodala rýchlo na vysvetlenie. To bolo jediné na tom byte , čo jej vadilo, že nemal svoj vlastný vchod. Lebo do jej hornej časti sa ináč nedalo ísť, ako cez jeho halu.

„Neboj sa nebude. Aspoň sa s nimi zoznámiš." Ponúkol sa Ivo so smiechom.

„Ale moje dcéry stále behajú hore dole, tak dúfam, že máš rád deti. Lebo oni sú riadne nezbednice. A keď príde ďalšie dieťa, budem potrebovať priestor na kočík. Dúfam, že ti to nebude vadiť." Ruky si dala za chrbát, no do očí sa mu neodvážila pozerať. Radšej sa dívala okolo seba a hľadala nedostatky tohto bytu. Všimla si, že kvety sú mierne ovädnuté. Bude ich treba popolievať. Na skrinke pri televízore je prach. Zahanbila sa, že ho nenachystala, pre potenciálneho nájomcu. Netušila však, že by to mohlo byť tak skoro.

„Prepáč, že je tu neporiadok, nestihla som to dať do poriadku. Teraz ma veľmi zamestnáva Adam." Dodala na vysvetlenie, lebo si všimla, že aj Ivo videl ten prach na skrinke.

„Nevadí, ja si to tu upracem. Neobťažuj sa. Veď máš aj tak toho dosť. A neboj sa mám rád deti. A už sa teším na tie tvoje. Kvôli miestu na kočík si nerob starosti. Nejako to už vyriešime. Kde vlastne sú dievčatá?" spýtavo sa na ňu pozeral. Videl na jej tvári, že je unavená. Aj kruhy pod očami boli toho dôkazom. No pre neho bola stále krásna.

„Sú u mojej mami. Prídu večer. Trávia tam každý deň. Je to pre nich to pravé miesto. Je tam kopu detí, majú tam kamarátov. A otec ten je na invalidnom dôchodku tak môže na ne dozerať. Ja nemám pre ne toľko času koľko by som chcela. Adam je na tom teraz veľmi zlé a nezvládam sa starať o všetko." Povedala a v hlase jej bolo počuť únavu. Ivo prikývol a viac sa nevypytoval. Bola vyčerpaná a nechcel ju zaťažovať ďalšími otázkami.

„Tak dohodnuté. Beriem to. Kedy sa môžem nasťahovať?" spýtal sa ešte, aby neprišiel niekedy nevhod. Chcel však byť pri nej čo najskôr. Už to, že teraz od nej odchádzal, mu bralo silu. Ona bola jeho esenciou. Doteraz len prežíval, dúfal, že začne konečne žiť. Bude pri nej a to mu zatiaľ stačí.