Druhá šanca

12. Človek mieni, život mení

Osud s nami poriadne vyj...

Ok Nina, stačilo. Tento týždeň bolo až priveľa nadávok, je na čase dať tomu stopku. Od pondelka som sa nezastavila a za týždeň som použila viac nadávok, než za celý život. Kolega bol dlhodobo PN a tak ma Erik posunul do jeho tímu na projekt, na ktorom pracoval. Absolútne som sa do toho nevedela dostať a naučiť sa všetko nové a hlavne rozbehnuté. Čiže som sa na dnes neuveriteľne tešila, že sa konečne odreagujem.

Kamarátka ma vytiahla na večeru do mesta, no neskončili sme len pri večeri. Hneď nám objednala pohár vína a vo mne sa usadil nepríjemný pocit, že to bude predzvesť niečoho nie veľmi dobrého. A mala som pravdu. Srdce mi až zastalo, keď mi oznámila, že jej mala má posledné štádium rakoviny. Nevedela som ako sa tváriť, čo povedať, ako zareagovať. Jej mamu som poznala, tykali sme si a ona bola vždy vysmiata a plná energie. Táto správa ma úplne odrovnala.

A spracovávam ju doteraz. Samozrejme, že sme neostali pri jednom poháriku a podľa účtu sme stiahli viac ako len jednu fľašku. Ale situácia si to vyžadovala. Obe sme boli mimo a toto nám aspoň trochu pomohlo. Ja som teraz veľmi rada, že sa môžem prejsť. Auto som nechala pred prácou a chystám sa ísť MHD. Vonku sa už ochladilo a aj zotmelo, no nevadí mi to. Pomaly si kráčam uličkami mesta, stratená v myšlienkach.

Keď pri mne zastaví auto, len mu venujem jeden rýchly pohľad, no udrie mnou poznanie a hneď hlavu otáčam naspäť. Okienko na mieste spolujazdca je už stiahnuté a ja vidím známy úškrn.

„Ale, ale, na koho tu nenatrafíme."

„Aké prekvapenie." Nadvihnem obočie a Adam sa nakloní ponad sedadlo.

„Na párty?"

„Domov," opravím ho a on sa pozrie na hodinky.

„Nejak to skoro to balíš, je len deväť hodín."

Nereagujem na jeho konštatovanie, ale položím mu rovnakú otázku. „A ty? Party?"

„Nie, ja idem z pracovnej večere." Oznámi mi, no podľa jeho tónu usudzujem, že to nebola príjemná večera.

„Ako ideš domov? Zoberiem ťa?"

„Autobusom, pila som, takže auto som nechala pred robotou."

„Poď hodím ťa, aj tak nemám nič iné na pláne." Milo sa na mňa usmeje a ja som taká vyčerpaná po celom týždni, že to bez debaty prijmem. Nasadnem si do jeho auta a až keď zabuchnem dvere si uvedomím, že mi bola zima. Má to tu príjemne teplé. Opýta sa ma na adresu a keď mu ju poviem len prikývne a vyrazí.

„Aká bola večera?" opýtam sa ho, aby reč nestála.

Ledabo pokrčí plecom, akoby to nestálo za zmienku. „Pracovná, nie veľmi úspešná. Ale keď už tak, aspoň som sa dobre najedol. Ty?"

„Ja som bola s kamarátkou na večeri, no mám pocit, že sme tam viac pili ako jedli." Zachichocem sa a až teraz, keď som si sadla, si uvedomujem, že som toho vypila asi naozaj veľa. Adam na mňa vrhne jeden rýchly pohľad a vidím ako sa uškiera.

Pomaly prechádzame Bratislavou a uvedomím si, že ho nemusím vôbec navigovať, presne vie, kam ísť. Hrá tichá, príjemná hudba a všímam si, že Adam má na sebe tmavé nohavice a čierne tričko. „Aké máš teraz plány?"

„Nič. Pôjdem domov, dám si pohár vína a buď budem pracovať alebo si prečítam nejakú knihu a pôjdem spať. Bol to náročný týždeň. Ty?"

Zamyslím sa. „Asi spať. Tiež som mala na hovno týždeň a som z neho úplne vyčerpaná."

Prikývne a zastaví na červenej. Sledujem jeho profil a keď sa otočí, som prichytená. Avšak pohľadom neuhnem, nenechám mu ten pocit triumfu, že ma nachytal. Vidím jeho úškrn a pokrútenie hlavou. Na semafore naskočí zelená a my nejdeme rovno, ale zabočíme doprava. „Oh, počkaj ideš zle."