Druhá šanca

10. Druhá kniha

Dnešný deň začína úplne na hovno. Vonku je lejak a ja som zaspala. Rýchlo sa nalíčim, musím si vyžehliť bielu blúzku, keď že šaty, ktoré som si včera vyžehlila dnes nepripadajú, vďaka počasiu, do úvahy. Doprava je katastrofálna a to všetko má za následok to, že meškám. Nie elegantných päť či desať minút, ale dobrú polhodinu. Dnes sa akoby všetci rozhodli ísť autom a ja nemám kde zaparkovať. Podarí sa mi to až u tri ulice ďalej.

Samozrejme, že nemám so sebou dáždnik a tak kvalitne zmoknem. Ešte je len pol deviatej a ja som vyčerpaná a mokrá. Absolútne to nevyzerá, že tá blúzka, ktorú mám na sebe, bola žehlená, ale je mi to jedno. Vyzerám ako zmoknutá myš.

V kancelárii sedia už obaja moji kolegovia a keď vojdem dnu, znudene na mňa pozrú. Ignorujem ich, zložím si veci na stoličku a zapínam počítač. Za necelú polhodinu máme prvé finálnu verziu projektu Kolibrík. Dozviem sa to teraz, keď si zapnem počítač a už aspoň viem, čo Adam myslel tým, že sa vidíme. Dobre, toto bez kávy nezvládnem a tak zamierim rovno do kuchynky.

Dám si obľúbenú šálku pod stroj a sledujem kvapky dažďa dopadajúce na sklo. Neznášam toto počasie, nie som milovníčka dažďa ani sychravého počasia. Fujky. Chcem leto a teplo a slnko.

„Ťažké ráno?"

Otočím sa za pánskym hlasom a vystrúham grimasu. „Súdiš podľa mokrej blúzky alebo nemožných vlasov?"

Erik sa zasmeje a natiahne sa po pohári, do ktorého si napustí studenú vodu. „Nie, už som mal hlásenie o neskorom príchode." Žmurkne na mňa a ja sa pohorším.

„Niekto na mňa donáša?! Kto?" vyzvedám, pretože ma to vážne zaujíma.

Len pokrúti hlavou na znak nesúhlasu a pritom sa uškiera. „Nie nie, to si nechám pre seba." Potom sa pozrie na hodinky na ľavom zápästí. „Máš už len pár minút pred stretnutím. Ak ti môžem poradiť, nemeškaj, Adam je dochvíľny."

„Budeš tam aj ty?"

Prikývne a kývne mi hlavou na rozlúčenie. Kuchynka vonia po mojej káve a keď z nej odchádzam, osvetlí ju blesk. Tajne dúfam, že vďaka počasiu bude meškať aj Adam.

*

Nestane sa tak. Je presný ako hodinky, no našťastie tam už sedím aj so zvyškom kolegýň, vrátene Niny a Erika. Sedia od seba najďalej ako sa dá a ani sa na seba nepozrú. Adamov príchod predchádzajú tri zaklopania. Vstúpi s úsmevom na tvári a s troma ženami za sebou. „Hello osadenstvo." Preletí nás očami a potom zastaví pohľadom u mňa.

„Dámy usaďte sa," povie ženám za sebou a vyberie sa smerom ku mne. Nebudem klamať, keď poviem, že sa mi rozbúši srdce a znervózniem. Neviem čo od neho čakať a nepáči sa mi, že ide za mnou. Nakloní sa ku mne a ja čakám čo z toho bude.

„Myslím si, že dva týždne už ubehli, tak je na čase potykať si." Vystrie ku mne pravú ruku. „Som Adama."

Prijmem ju, aj keď trochu váhavo. „Ema." Potrasie mi ňou a potom sa posadí na posledné voľné miesto. Nerozumiem tomu, čo sa tu práve udialo, no všetci sa uškierajú. Nakloním sa k Dorke, ktorá sedí u mňa najbližšie a bez toho, aby som sa jej niečo opýtala, mi to objasní. „Adam má pravidlo dvoch týždňov." Šepká. „Adam niekomu potyká až po dvoch týždňoch, s každou z nás to tak bolo."

Prikývnem a hlbšie sa nad tým nezamýšľam. Proste ma to pri ňom ani neprekvapuje. Adam predstavuje svoje tri kolegyne. Ktoré prišli s ním. Prvé meno som nezachytila, no zvyšné dve sú Mariana a Kristína. Erik upozorní, že nemá viac ako polhodinu a tak začneme. Dievčatám sa podarilo urobiť niekoľko námetov na billboardy, čo prešlo bez nejakých väčších úprav. Avšak keď dôjdu na rad reklamné spoty, Adam a jeho tri kolegyne sa vôbec netvária nadšene. Spot má ledva minútu, no teraz mi príde ako nekonečný. Keď skončí, v miestnosti je hrobové ticho, čo určite nie je dobré.

„No," ozve sa Adam. „Na billboardy sa mi páči druhá varianta. Čo sa týka spotov, je to totálna katastrofa." Pohľad venuje Erikovi. „Horí nám termín, potrebujem to prerobiť. Bavili sme sa o niečom jednoduchom Erik. Toto bol výbuch farieb a zlej hudby." Pokrúti hlavou.

„Upravíme to." Ubezpečí ho pevným hlasom.

„Výborne." Adam sa postaví. „Moje kolegyne tu ostanú a môžu konať v mojom mene. Ja idem. Dajme tomu takto o týždeň?"

„Spoľahni sa." Odpovie mu Erik.

**

Pracujeme na to celý deň. Tie jeho tri kolegyne sú nepríjemné, dôležité a ku všetkému majú pripomienky. Po štyroch hodinách sa konečne zdvihnú k odchodu. Som totálne vyčerpaná, vycucali zo mňa všetku energiu. Konečná verzia je tá, že sme sa na ničom nedokázali zhodnúť a tak sme sa dohodli, že sa stretneme znova o dva dni. Ja mám za úlohu dať dokopy všetky pripomienky, ktoré mali a rozhodne ich nie je málo.

Keď prídem do kancelárie, na stole ma čaká kniha. Viem od koho je a na tvári mám hneď úsmev. Je to malý princ, moja obľúbená. Milovala som ju ako dieťa, aj keď vtedy som jej nerozumela a potom som sa do nej zaľúbila ešte raz, keď som ju pochopila. Sadnem si na stoličku a knižku držím v ruke. Neváham ani sekundu a volám Adamovi. Zodvihne to asi na druhé zvonenie.

„Ahoj,"

„Ďakujem za knižku. Moja obľúbená."

„Aj moja," počujem ho povedať a úsmev sa mi rozšíri. „Som rád, že si ju čítal. Tá kniha má niečo do seba. Ako to dnes dopadlo?"

Stavím na úprimnosť, na čo klamať. „Bolo to desné. Len teraz sme skončili."

„Fúha. Ale uznaj, ten reklamný spot stál za hovno. A to nezveličujem. Doriešili ste to?"

„Nie. Prepáč Adam, ale to sa s nimi nedalo. Boli príšerné."

Na druhej strane ju chvíľu ticho, až sa zľaknem. Prehnala som to? Bolo to príliš? Občas si musím zakúsiť do jazyka a byť menej drzá. Je to náš klient preboha.

„Vidím, že si servítku pre ústa nedávaš." Zhodnotí a ja neviem či sa hnevá alebo nie.

„Prepáč Adam, bolo to cez čiaru."

„Ale nie, páči sa mi to. Úprimnosť je v dnešnej dobe veľmi vzácna, prosím udrž si to."

Neviem čo odpovedať, ako zareagovať a tak ostanem ticho.

„Ema?"

„Áno?"

„Čo by si povedala, ak by som ťa dnes večer zavolal na pohár vína?"

Zarazí ma to a celým telom mi prejde energia. Som prekvapená touto pozvánkou, no príjemne. Rozhliadnem sa okolo seba, aby som sa ubezpečila, že v kancelárii naozaj nikto nie je a nikto nepočúva. Len pre istotu. „Ehm, mám to brať ako rande?"

„Ber to tak, že chlap zavolá ženu na pohár vína. Pokecáme, uvidíš, že to bude fajn."

Zaváham, no je to naozaj len milisekunda. Som z toho nabudená. „V poriadku, rada."

„Vážne?" počujem v jeho hlase prekvapenie. „No super. O ôsmej ti to vyhovuje?"

„Myslím si, že áno."

„Pošli mi tvoju adresu a vyzdvihnem ťa. Teším sa."

„Aj ja," odpoviem ani neviem ako. A teším sa, naozaj. Som plná očakávaní a zvedavosti čo to celé bude. Ja a Adam na víne. To môže dopadnúť všelijako.