Druhá šanca

4. Klop klop

Ďalší deň v práci je pohodový. Môže za to asi aj fakt, že som v kancelárií sama, lebo obaja moji kolegovia majú voľno. Nesťažujem si, práve naopak, tento kľud mi vyhovuje. Porobím si veci čo potrebujem a popritom si stihnem vybaviť aj tie súkromné. Oh, aké by to bolo skvelé mať sama kanceláriu. No aj tak som na tom pomerne dobre, viem, že tu sedia aj šiesti, či dokonca siedmi v jednej kancelárií, takže sa nesťažujem.

Počujem krátke zaklopanie a potom sa dvere otvoria. Stojí v nich Nina v pastelových, žltých šatách, strieborných lodičkách a natočených vlasoch. Je to naozaj veľmi pôvabná žena, už rozumiem čím si Erika získala. Je to úplný opak Zuzany, jediné čo majú spoločné je to zvláštne vyžarovanie. Aj keď medzi nami momentálne panuje nie veľmi príjemná atmosféra, nemôžem tvrdiť, že necítim tú auru, ktorú vyžaruje.

„Ahoj," váhavo sa usmeje a zatvorí za sebou dvere. Ostávam ostražitá. „Myslím si, že sme neboli ešte oficiálne predstavené, tak som sa toho prišla ujať." Podíde ku mne a vystrie mojim smerom ruku. „Nina Dolinská."

Prijmem ju a stisnem jej ju. Má silný stisk, čo oceňujem. „Ema Tomanová."

„Viem," usmeje sa na mňa. „Uf prepáč, my dve sme asi nezačali zrovna najlepšie a cítim sa kvôli tomu hlúpo." Povzdychne si. „Musím sa priznať, že keď som zbadala ako si s tebou Erik rozumie, zneistela som a veľmi som sa zľakla, preto som bola taká aká som bola a včera mi to všetko vysvetlil a." Ukryje si tvár do dlaní a potom na mňa pozrie skrz prsty. Mám pocit, že sa trochu červená a mne jej úprimne príde ľúto. „Cítim sa za to trápne." Prizná sa.

Postavím sa a cítim sa mierne rozpačito. „Erik a ja sme spolu kvázi vyrastali, teda ja pri ňom." Opravím sa so smiechom." „Je pre mňa ako bratranec."

„Áno ja viem, chovala som sa ako žiarlivá krava. Prepáč." Pozrie sa na mňa. „Môžeme na to prosím zabudnúť? Si Erikova rodina a naozaj nechcem, aby to medzi nami bolo divné. Ja a Erik sme na pracovisku nanajvýš profesionálny, no ty patríš aj do súkromia."

„Všetko je v poriadku," ubezpečím ju a napodiv ani neklamem. O Nine som si vytvorila vlastný obraz a to tiež len na základe prvého dojmu a nejakej udalosti. Nedala som jej ani len šancu tak, ako ona mne. Ale som rada, že za mnou prišla a že sa mi ospravedlnila, pretože aj ja sa už na ňu pozerám inak. Kamarátky z nás síce nebudú, ale rada s ňou budem vychádzať. Možno sa aj zvyšok jej skupiny bude správať voči mne lepšie.

„Naozaj?" Ubezpečuje sa a ja sa zasmejem.

„Naozaj. Nerob si s tým starosti. Nezačali sme najlepšie, tak prečo nezačať od znovu a na to zabudnúť nepoznali sme jedna druhú a tak sme si o sebe urobili vlastné závery."

Usmeje sa a prikývne. Žltá jej naozaj pristane, ja by som v nej vyzerala minimálne smiešne. „Máš rada kávu?"

Pozriem sa na svoj hrnček na stole a prikývnem. „Dnes som ešte nemala."

Oči jej zažiaria. „Skvelé. Tak si môžeme jednu dať a ja ti poviem ako to tu chodí. A ty mi na oplátku môžeš povedať niečo viac o Erikovi." Zaiskria jej oči a ja sa musím začať smiať. Tak to budeme potrebovať viac času ako len na jednu kávu.

**

Bojujem so skenerom a snažím sa prísť na to, čo ten diabolský stroj odo mňa chce. S Ninou sme sa trochu pozabudli a kecali sme spolu dve hodiny. Nebyť Dorky, jej kolegyni, ktorá ju hľadala, by sme ostali aj dlhšie. Práca si na mňa počkala a ja sa teraz do poobedia nezastavím.

A k tomu všetkému tento skener štrajkuje. Potrebujem si naskenovať jeden list dokumentu a neviem s tým pohnúť. Rozmýšľam, že poprosím nejakého kolegu, no čo ak je to nejaká banalita a ja sa strápnim. Ah bože, prečo ja?

„Vidím, že dnes ti chýbajú lodičky." Ozve sa do ticha hlbší hlas a ja sebou trhnem. Som tak zaujatá tou poondiatou tlačiarňou, že som nikoho nepočula prichádzať.

Usmejem sa a pozriem sa dolu. Dotyčný má pravdu. Dnes mám na sebe kožené, kotníkové čižmy. Veľmi sa mi k tým šatám nehodia, ale nemala som náladu na lodičky. Otočím sa a úsmev mi doslova zamrzne na perách. Predo mnou totiž stojí vysmiaty Adam v bielej košeli s vyhnutými rukávmi a rifliach. V ruke má kelímok kávy, v tej druhej drží kľúče od auta a slnečné okuliare. Pozriem sa mu do očí a moja myseľ pracuje na stodesať percent. Priam ma zamrazí a ja stračím reč. Čo tu do čerta robí? Už som ho nemala nikdy vidieť preboha a nie ho stretnúť na druhý deň.

„Včera si sa nejako stratila, nie?" Venuje mi jeden úsmev, no mne do úsmevu nie je.

„Eh," rukami si pošúcham šaty. Adam ku mne vykročí, ale ja ustúpim. Samozrejme, že si to všimne a neunikne mi jeho skúmavý pohľad. „Všetko ok Viera?"

Do riti. Ja som už aj zabudla na to, že som si včera vymyslela to hlúpe meno. Sakra, všetko je na hovno. Čo mu poviem? Predstavím sa mu ako Ema? Alebo ho nechám v tom, že som Viera? Alebo nepoviem nič a len tak odídem? Veľmi ťažká voľba a ja nemám veľa času. Nadvihne obočie a čaká na moju odpoveď. Nadýchnem sa, ale Nina to celé vyrieši za mňa. Ani neviem ako, no zrazu ju vidím za Adamom a ja viem, že sa blíži katastrofa. A stačí iba toľko, aby ma oslovila.

„Adam, Ema, ahojte." Podíde k Adamovi, ktorý ju objíme a dá jej pusu na obe líca. „Emu už poznáš, však? Stretli ste sa včera na akcii, bola tam namiesto mňa. Prosím ťa," pretočí očami a ja si uvedomujem aká je to ukecaná žena. „Dodávateľ v Žiline si stretnutie pomýlil o jeden deň, tak sa mi to predĺžilo. Prišla som až včera večer, preto som sa nezúčastnila."

Adam sa na mňa pozerá s prižmúrenými očami a ja čakám ako zareaguje. Nemyslím si, že Ninu vníma, stále ma skúma. Bude to dosť veľký trapas, vysvetľovať, prečo som si vymyslela meno a prečo som takto klamala. Ah nemala som toľko váhať, mala som sa otočiť a odísť. Teraz je už neskoro.

„Samozrejme, to je v poriadku Nina." Krátko sa na ňu pozrie. „Takže Ema?" Vysloví moje meno s bodavým tónom. Prezrie si ma, no jeho pohľad je iný ako pred malým okamihom. „Je to možné, že sme sa včera stretli, bolo tam toľko ľudí, že si to ani nepamätám. Ako ste vraveli, že sa voláte, slečna?"

Hľadí priamo na mňa a ja viem, že chce počuť meno odo mňa a nie od Niny. Aspoň má istotu, že už mu nezaklamem a poviem mu pravé meno. Pred Ninou by som mu klamať ani nemohla. Dostal ma do úzkych a vie to. Vie, že teraz mu budem musieť povedať pravdu.

„Ema. Ema Tomanová."

Prikývne a na perách sa mu pohráva úškrn. „Nie, nič. Som si istý, že by som si to meno pamätal, asi sme sa nestretli."

Au, toto bolo hnusné. Ale rozumiem mu, ranila som jeho mužské ego. Nie len tým, že som ho tam včera nechala samého, ale aj tým, že som mu prvotriedne zaklamala do očí. To sa len tak nezabúda a som si istá, že on to nenechá len tak.

„Ideš za Erikom?" opýta sa ho Nina a on prikývne. „Áno, aj za tebou." Usmeje sa na Ninu a mne viac pozornosti nevenuje. Neviem prečo, no trochu ma to predsa len raní. Povie niečo vtipné, na čom sa Nina zasmeje a potom sa otočí na mňa. Pristihne ma pri tom, ako sa na neho dívam a to mi do tváre naženie červeň.

„Slečna Tomanová. Skúste do tej tlačiarne vložiť papier, potom možno začne reagovať."

Ostanem tam stáť ako prikovaná a ignorujem ten pocit trápnosti aj moje červenajúce sa líca. Ako som mohla byť tak hlúpa a nevšimnúť si tento detail, ktorý mi oznamuje tlačiareň? A ako si to mohol popritom všetkom všimnúť? Viac som sa strápniť už nedokázala, naozaj.

Vložím papier, tak ako povedal a zrazu mi ide aj skenovanie. Vrátim sa do kancelárie a verím, že tie zvyšné hodiny prežijem bez ujmy. Pustím si rádio a začnem pracovať. Neviem koľko prejde času, no zrazu mi len niekto zaklope na dvere.

„Ďalej," zakričím a stlmím hudbu. Mám tendenciu počúvať ju nahlas a niekedy je to až príliš. Dvere sa otvoria a ja sa otrasiem pri tom hlbokom hlase, ktorý povie len dve jednoduché slová.

„Takže Ema?"