Druhá šanca

9. Kniha

Od rána sa snažím odchytiť Ninu, no obe máme toľko práce, že sa mi to nedarí. Prvýkrát ju zazriem po obede, no to si len mávneme a každá pokračujeme vo svojej ceste. Zastaví za mnou sama, keď som už na ceste domov.

„Ema máš sekundu?"

Síce už chcem ísť domov, no usmejem sa na ňu a prikývnem. Pýta sa ma pracovné veci a obe sa pri tom zdržíme. Už naozaj odchádzam, keď si spomeniem, že ešte ráno som ju hľadala. „Nina? Ešte otázka. Mimo práce."

„Áno?" zastaví sa.

„Ty a Adam. Ako dobre sa poznáte? Vyzeralo to, že dobre."

„Cez Erika, ale hej, veľmi si rozumieme. Je to fajn týpek. Prečo sa pýtaš?"

„Len tak." Zavrtím hlavou a stratím sa vo vlastných myšlienkach. S Adamom si naozaj veľmi dobre rozumeli a veľmi som sa čudovala, ako ona, taká vzdelaná žena si môže tak dobre rozumieť s niekým ako je Adam.

„Oh bože!" zvýši Nina hlas a mnou trhne. „Hádam to na teba neskúšal."

Vypúlim oči a pokrútim hlavou. „Nie." To o našom prvom stretnutí zamlčím. Nemusí vidieť všetko.

„Tak prečo sa pýtaš?"

„Ja neviem. Mne ako osoba nesadol, ale vy ste vyzerali, že si rozumiete. Tak som bola zvedavá."

„Adam je veľmi svojský človek, na ktorého si musíš zvyknúť. Ako si si mohla všimnúť nedáva si servítku pred ústa a nemá s ničím problém, čo pre niekoho môže byť problém. Ale ak ho spoznáš, zistíš, že je to jeden múdry človek s veľkým srdcom. A ako bonus, je to super zákazník." Zazubí sa na mňa a pozrie sa na hodinky na ľavom zápästí.

„Ah ježiši! Ja musím utekať, do pekla. Pekný deň Ema." Vybehne z mojich dverí ako tornádo a už jej niet. Pozriem sa aj ja na hodinky a zafuním. Už sú skoro štyri hodiny. Dnes som prišla pred siedmou a som naozaj unavená. Pobalím si svoje veci a vypnem si počítač. Zazvoní mi mobil a prekvapí ma neznáme číslo.

„Prosím."

„Dobrý ste na adrese? Mám pre vás zásielku."

Ostanem zarazená a rozmýšľam či som si niečo neobjednávala, ale nič mi nenapadá. „Prepáčte, nebude to omyl?" opýtam sa a na druhej strane je chvíľu ticho.

„Na meno Viera Farkašová."

Usmejem sa. „To bude teda omyl. Ja som Ema Tomanová. Možno preklep v čísle?" Hádžem si veci do kabelky a prezúvam sa do tenisiek."

„Viera Farkašová a v zátvorke je Ema Tomanová." Na jeho hlase cítiť miernu dávku podráždenia. A vtedy mi dopne. Chce sa mi smiať. Toho paka to snáď nikdy neomrzí a vždy mi bude na oči vyhadzovať to moje vymyslené meno. Dokedy mi toto bude pripomínať?

„Áno, to som ta. Platím niečo?"

„Nie je to vyplatené."

„Za tri minúty som dole." Poviem mu a skladám. Celú cestu sa snažím prísť na to, čo mi len mohol Adam poslať, no nenapadá mi nič.

Kuriér je mladý sympaťák a do rúk mi vloží malú zásielku. Nie je to ťažké a ja už asi tuším, čo to bude. Som tak netrpezlivá, že to už vo výťahu rozbaľujem a zrazu v rukách držím knihu. Na obale je chlapec a v pozadí pyramídy. Alchymista, Paulo Coelho. Automaticky mám na tvári úsmev. Skláňam sa po lístoček, ktorý mi pri rozbaľovaní vypadol a čítam.

Nikdy neupúšťaj od svojich snov. Sleduj znamenia. (Aby si si rozšírila obzory)

- Adam

Úsmev ma na tvári neopúšťa a táto pozornosť ma naozaj poteší. Lístok bol napísaný čiernym perom a tlačeným písmom. Alchymistu som nečítala, no keď si dal toľko námahy, musí to byť asi naozaj dobré. Rozmýšľam ako mu dám vedieť, že kniha mi prišla a ako veľmi originálne to bolo. Celú cestu domov nad tým premýšľam a potom mi to dôjde. Na najbližšej križovatke sa otočím a zamierim do nákupného centra, do kníhkupectva. Presne viem, čo chcem kúpiť a som veľmi rada, že to nájdem. Za knižku zaplatím a vypýtam si od predavačky kúsok papiera a pero.

Lebo to, čo máme, berieme ako samozrejmosť a nevážime si veci.

Položím to na knižku a na mobile si vygooglim, kde presne sídli jeho firma. Nájdem poštu, kúpim bublinkovú obálku a vypíšem adresu. Pošlem to prvou triedou a som veľmi nadšená týmto celým. Po únave nie je ani stopy a ja sa neviem dočkať na reakciu Adama, keď knižku dostane do rúk.

**

Trvá to tri dni, keď mi zavolá. Som v kancelárií a práve pijem kávu. Obaja moji kolegovia sú mimo a ja si uvedomím, že tu trávim viac času sama. Nie že by som sa sťažovala. Chvíľu počkám, kým ho zodvihnem.

„Tomanová, prosím."

„Mihálik, nemusíš o nič prosiť."

„Ahoj." Pozdravím ho a neodpustím si prekrútenie očami nad jeho hlúpou poznámkou. „Voláš pracovne?"

„Volám súkromne. Ďakujem za knižku, práve dorazila. To bolo teda expresne rýchlo a musím povedať, že na takúto klasiku som ťa netipoval. Ale oceňujem. Na západe nič nové je pekná kniha."

„Lístok si dostal?"

„Dostal." Zasmeje sa. „Som prekvapený, tvojim výberom."

„Už si to stihol prečítať?"

„Zlatíčko, toto som čítal ešte na strednej škole."

Podráždi ma to jeho oslovenie, no klamala by som, ak by som nepovedala, že som pri ňom pocítila motýle v bruchu. Postavím sa a začnem sa prechádzať po malej kancelárií.

„Ty si čítala?"

„Čítala."

„A čo hovoríš?"

„Ah wow. Musím sa priznať, že som tomu nedávala veľké nádeje a myslela som si, že to bude somarina, ale kniha ma naozaj dostala. Bolo to hlboké."

„No vidíš, viac vecí by ťa dostalo." Povie tajomne a potom zanadáva. Škaredo.

„Do riti. Sorry, som v aute a niektorí ľudia absolútne nevedia šoférovať. Kde sme to skončili? Aha áno. Aký je tvoj obľúbený citát?"

Zarazí ma touto otázkou a priznám sa, že nie som pripravená. Neviem či ma skúša, či som to naozaj čítala alebo sa naozaj zaujíma. Odkašlem si a snažím sa získať čas, ale ani za nič si neviem na žiadnu spomenúť. „No, klamať ti nebudem, ale nič mi nenapadá."

V uchu započujem jeho smiech. „Aspoň si úprimná. Som rád, že sa kniha páčila. A ďakujem aj ja za knižku. Ako tak vidím, rada je znova na mne."

„Očividne." Dnu vojde Paľo a ja teda vyjdem na chodbu. Opodiaľ stojí Erik s dvoma kolegyňami a keď ma zbadá, kývne mi. Okej, je na čase celé to ukončiť, no predbehne ma Adam.

„Dobre sa mi s tebou kecá, ale tí ľudia jazdia ako nafetovaní a potrebujem sa sústrediť. Zajtra sa vidíme. Pekný deň a vďaka za knihu, včera som sa nenudil."

Rozlúčim sa s ním a rozmýšľam nad tým, čo myslel tým, že sa zajtra vidíme.