Moonlight

6. Conflikt

Prečo ľudia odsudzujú?
Je možné, že niektorí ľudia, to vlastne nechcú robiť. Nechcú si zvyšovať ego tím, že niekoho potupia. Možno ich ku tomu niekto núti. Možno sa im vyhrážajú trápnymi silnými slovami, ktoré nedodržia, ale tí ľudia tomu uveria a boja sa natoľko, že začnú robiť problémy. Začnú slovne napádať nevinných ľudí len preto, že sú slabí postaviť sa svojmu strachu. Odsudzujú kvôli svojej slabosti postaviť sa niekomu, kto za to v podstate ani nestojí.

"Nebuď trápna. Snáď sa nebojíš." ten posmech som postrehla a nebolo príjemné počuť to práve od nej. "Nik nás neuvidí." verila som jej, to áno, lenže v tejto chvíli som pochybovala o Shayneiných úmysloch. "Budeme tam piati, mám malú šancu na to, aby ťa chytili, čo nechytia, pretože nás nik ani len nezazrie. Ver mi trochu." chytila ma za ruku a to bol bod zlomu. Poľavila som a prikývla.
Shayne si celá rozradostená poskočila a hodila mi čierne tielko, ktoré držala v ruke. Hrabala sa mi v skrini len chvíľu, kým našla niečo čierne.
Moja skriňa je plná tmavého oblečenia. Nie nadarmo sa hovorí, že farba, ktorú najčastejšie nosíte, vyjadruje vaše pocity a nálady. A ja som skoro neustále otrávená a mrzutá. Tak prečo by som mala mať dôvod nosiť ružovú alebo odpornú žltú?
"No ták, pohni si. Mám presný čas stretnutia." ľahla si na moju posteľ a sledovala ma. Už som sa pred ňou niekoľkokrát prezliekala a vždy som sa pri tom cítila zvláštne. Akoby ma sledovala, aj keď som ku nej bola skoro vždy otočená chrbtom a tak nemala čo vidieť.
Akoby ma chcela vidieť. Čo si to nahováram? Jasné, že ma nechce vidieť. Je dievča. Čo by už ju na mne mohlo zaujímať?
 Pozrela som na rozvalenú Shayne. Rukami sa opierala pod hlavou pohupujúc nohami . Prstom poťukala po svojom zápästí, poukazujúc na nedostatok času na úbohé hanbenie sa. Ona sa predo mnou nikdy nehanbila.
Vyzliekla som si tričko a zámerne sa vyhýbala jej pohľadu. Celá červená som si navliekla tričko a blonďaté dredy zopla do gumičky. 
"Radšej si daj aj tú mikinu s kapucňou. Blond v tme svieti. A my nechceme, aby nás bolo vidno." zaškerila sa stavajúc sa na nohy. 
Vzala som prvú čiernu mikinu s kapucňou a pobehla za ňou von z nášho bytu. 
Nik nebol doma. Otec s Jennou si vyšli na večeru spolu s Amy a malým Alexom a Nick šiel na "dvojité rande" s Derilom. Neverím tej ich historke. Je to stupídne. Dvojité rande? Kto teraz chodí na dvojité rande? 
Zamkla som za sebou. Jenna mi dala vlastný kľúč. Už sa cítim skoro ako doma. Vadí mi tu len tá ženská, ktorá si privlastňuje môjho otca a chová jeho dieťa. Nechutné.
"Musíš byť sústredená, jasné? Dávaj si pozor, či nepočuješ nejaké zvuky. Môže to byť čokoľvek a skončili sme." sedela som na Shayneinej motorke, pretože moja je príliš hlučná. Nevravím, že tá jej nieje, ale malý rozdiel tam je.
Shayne to na motorke vedela, ale jazdila akoby nebezpečne. Bolo jej jedno, či niekoho zrazí alebo niečo zhodí. Jednoducho sa s tým nesrala.
Zaparkovala v opustenej uličke v tichej štvrti radových domov po oboch stranách krátkej bočnej uličky.
"Kapucňu." Shayne si prehodila cez hlavu tmavú mikinu. S tlčúcim srdcom som spravila ako povedala a vyhýbajúc sa špinavým kalužiam kráčala za Shayne.
Vyšli sme z tmavej uličky na hlavnú ulicu. Shayne mierila ku trojici chlapov stojacich pred jedným z vchodov. Keby neviem o čo ide, pomyslela by som si, že tam stoja náhodne a vyšli si len na fajčiarsku chvíľku.
"To ste si to vy dve rozdali, že ti to tak trvalo?" bol jediný, kto sa ku nám neotočil a pritom akoby vytušil Shayninu prítomnosť. Virgil si poslednýkrát potiahol z cigarety a hodil ju na zem, kde ju zašliapol topánkou.
"Nebuď hnusný, Virgil. Stretli sme sa s tými pakami Nickom a Derilom." zvláštne počuť o tých dvoch z úst Shayne. Hlavne preto, že ich nazvala pakami. Čo sa medzi nimi stalo?
Virgil sa zasmial. "Zase sa pletú do vecí, o ktorých nemajú šajnu? Naposledy to dopadlo priam skvostne." jeho pohľad zastal na mne. "Poznáte sa?" to by som sa mala opýtať ja.
"Tak trochu. Nick je teraz môj nevlastný brat." a v tej chvíli som sa stala stredom pozornosti celej skupinky.
"Ale on je Parker, teda kým sa jeho mama znova nevydala za O'Neila. A ty si mi povedala Nicky Bryan." Shayne sa v tom začala vŕtať. Nemám rada, keď ľudia riešia, prečo sa nechcem volať po otcovi.
S ťažkým povzdychom som sa v tom začala hrabať. "Môj otec, Alexander O'Neil, sa rozviedol s mamou. Tá si zmenila priezvysko späť na rodné, čiže Hassy Bryan. Nemám rada, keď si ma ľudia spájajú s menom O'Neil, tak som si nechala mamino priezvysko. A teraz som tu a foter ma všade registruje ako Veronicku O'Neil."
"Aha, takže som našla dôvod, prečo som ťa nemohla nájsť v zozname študentov školy." Shayne sa zasmiala, no aj tak som postrehla akúsi zášť proti mne, keď som zrazu vytiahla, kto som. Aj keď vážne netuším, prečo by to malo meniť jej postoj ku mne.
"Takže ak tomu dobre chápem, teraz si s nimi rodina? Myslím s Nickom?" Virgil sa z dlhej chvíle otočil a ja som čelila jeho tmavému pohľadu. Vážne ho toto zaujímalo?
"No, ja sa za ich rodinu nepovažujem, ale áno. Som jeho sestra." byť nesvoja nemám v popise denných pocitov a nepáči sa mi to.
"Výborne." usmial sa. Nikdy sa na mňa neusmial, aj keď ho vlastne vidím druhýkrát v živote. Možno ma prestane považovať za opileckú trapku. Je mi to jasné, pokročila osm o stupeň. Teraz ma bude považovať za opileckú trapku, ktoré je zhodou okolností dcérou bohatého podnikateľa. Som rada, že sme sa spoznali, za tých okolností vtedajšieho rána. Fakt hej.
"Uhm, máme dôvod, prečo sme tu, nie?" nie je príjemné, keď na vás civia traja neznámi chlapi a Shayne. Tá si ma skôr prezerala. Som z nej zmätená.
"Jasné." dvaja chlapi, ktorých som v živote nevidela, si zložili tašky a vytiahli odtiaľ spreje.
"Vážne nás nik nenachytá?" nemyslím si, že presprejovanie cudzieho majetku mám na dennom poriadku, čiže som trochu bojazlivá, čo sa toho týka.
"Robili sme to už stokrát. Prestaň sa to stále pýtať." bola zo mňa už otrávená. Presnejšie, z mojich otázok. A tu máme ďalšieho človeka, komu začínam liezť na nervy.
"Riaditeľka s tým doteraz nič nerobila. Prečo by zrazu začala? Len si dá umyť auto, ako vždy." neznámi chlap sa ozval.
Nevidela som do tváre ani jednúmu z nich. Všetci sme mali na hlavách kapucne, ak by nás náhodou niekto videl. V tme nebudeme až tak viditeľný, čo je asi dobrá správa pre nás.
Do ruky mi strčili čierny sprej a pomaly vykročili ku peknému bielemu autu. Tá ženská sa nepoteší.
Všetci sa do svojich majstrovských diel pustili okamžite, len ja som sa neustále obzerala a kontrolovala ulicu.
"Mala by si si pohnúť. Zvyčajne sa zdržíme len pár minút, aby sme neboli príliš nápadní." Shayne do mňa drkla plecom.
Tak dobre. Niečom nasprejujem.
Virgil robil neslušné obrázky a kadejaké čarbanice. Shayne presprejovala čelné sklo a tí dvaja neznámi niečo robili na druhej strane auta.
"Skús nejaký znak. Alebo ak by si náhodou poznala poznávaciu značku nejakých dílerov..." potichu sa smiala Shayne. Ona sa smeje, ale ja vážne poznám jednu takúto značku a poviem vám, nerada spomínam na dobu, kedy som ju podporovala.
Čo by sa mohlo stať, keby som nasprejovala dílerskú značku na auto riaditeľky našej školy?
A tak som začala aj ja poškodzovať majetok sprejom, ktorý som nervózne držala v ruke.