Moonlight

5. Morning, Sweety

Prečo ľudia odsudzujú?
Prečo? Prečo nemôžeme byť spokojný s tým, čím sme? Prečo sa porovnávame s ostatnými ľuďmi? A prečo sa z porovnávania stáva žiarlivosť, ktorá vybuble na povrch v posudzovacej forme?
Je nepríjemné počuť od niekoho urážky tipu: ty si tak škaredý, ty si tak tučný, ty si vychudnutý. Prečo proste nevezmeme človeka takého aký je? Prečo sa všetci snažíme meniť ľudí na takých, akých by sme ich chceli mať?
A práve vo chvíli, kedy chceme niekoho zmeniť, začneme s urážkami, samozrejme si to neuvedomíme. Možno to nemyslíme v zlom, ale tí ľudia to tak vezmú, či si to priznajú alebo nie. Pretože ak chcete zmeniť tučného človeka na chudého a poviete mu na rovinu, ako vyzerá z vašeho pohľadu, ten človek sa urazí, v najhoršom prípade znenávidí samého seba a takisto aj vás. A to len preto, že ste mu jeho situáciu pripomenuli.
Nieje dobré, ak človeku niečo vyčítate, napriek vašej snahe pomôcť mu. V každom prípade to dopadne tak, že vás v istom zmysle budú nenávidieť za vaše slová. A prečo? Pretože ste ich odsúdili za niečo, čo sa nedá vziať späť alebo je ťažké zmeniť to.

"Vyzeráš ako šľapka." zacinkanie ľadu o pohár, ktorý otec držal v ruke, mi napovedalo o jeho stave. Bol opitý. Dva roky som ho takto nevidela. Popravde som dúfala, že ho už naliateho neuvidím. Verila som aj tomu, že ho už v živote nebudem musieť zazrieť, ale ani toto želanie sa mi nesplnilo.
"To sú moje úžasné gény, ktoré som po tebe zdedila. Musíš byť pyšným otcom. Som celá ty." chytila som sa za srdce a zjemnila svoj tvrdý výraz.
"Drž sa roly neposlušnej dcéry, to ti pozornosť zaručí. Nepotrebuješ ku tomu ani toto oblečenie." ukázal na moje polotričko, ktoré bolo tak upnuté, až som myslela, že to je moja druhá koža. "Máš pekné nohy. Koľkokrát do týždňa ich rozťahuješ?" otec na mňa uprel neprítomný pohľad a znovu si odpil z poloprázdneho pohára.
Chcela som na to niečo povedať. Chcela som mu niečo vytknúť, ale skutočnosť, že to o mne povedal vlastný otec, ma zrádzala a podlamovala kolená. Nemohla som povedať ani slovo.
"Do rána ťa nechcem vidieť. Máme rodinný večer. Také veci ty nepoznáš."
"Chceš mať rodinný večer, keď si opitý? Amy to fakt poteší." uštipačne som vytkla, predýchavajúc jeho posledné slová. Akoby ma nebral do svojej rodiny. Už preňho niesom nič.
"Amy je u kamarátky. Ak by si bola tak dobrá sestra, ako si nahováraš, všimla by si si to." odpil si. "Sama ti o tom rozprávala pri raňajkách." dneska som neraňajkovala, to by si mal ako správny otec všimnúť zase on! Nie som jediná nevšímavá. "Hovorila o tom celý týždeň."
Celý môj pobyt v tomto odpornom dome som sa všetkým vyhýbala. Nemala som čas poriadne sa s niekým porozprávať. Len s Derilom, ktorý sa okolo mňa krútil ako poslušný psík. Nahrádzal mi rodinu a ja som mu za to bola vďačná. On sa o mňa vážne zaujímal. Bol skutočnou oporou.
"Neboj sa, budem v poriadku. Ráno tu už budem." otočila som sa späť ku dverám.
"Ja sa o teba nebojím. Je mi ukradnuté kde budeš, len nech si preč. Chcem si užiť ničím nerušený sex so svojou ženou." zaťala som zuby. Mlčala som. Musela som byť ticho, inak by som mu vykričala všetky moje názory na tú jeho ženušku.
Silno som za sebou zabuchla dverami.
Nasadla som do Nickovho auta. Čakalo sa len na mňa. Sprostý foter, Nick do mňa kvôli nemu nahubuje.
Len, čo Nick zastavil auto pri obrubníku, pár domov od hlavného útočiska párty, na ktorú som bola pozvaná, vystúpila som a náhlila sa ku domu. Nečakala som na pozvanie, ani na Nicka, aby ma tadiaľ previedol. Vlastnými silami som sa pretlačila ku stolu s alkoholom a okamžite vzala do rúk pár fliaš známeho alkoholu. Rozpamätala som sa a sama si pripravila drink, ktorý som v minulosti s takou obľubou pila. Alebo by som mala povedať - liala do seba.
"Ty sa s tým nehráš." o moje telo sa ošuchol neznámy tvrdý hrudník.
"Na hrátky som príliš triezva." bolo mi ukradnuté, kto to je. Je to chlap, je dobre stavaný a pokúša. Tri hlavné zložky mojej obľúbenej kombinácie. "Počkaj pár minút."

***

Z oparu alkoholového pôžitku ma prebral pád na zem. Chvíľu som vstrebávala, čo sa práve sa stalo a potom zazrela kričiace dievča. Zaostrila som zrak na chlapca sediaceho v kresle. Myslím, že to je ten chalan z jedálne, ktorý ma sem pozval. Dievča bolo o rok mladšie odo mňa. Dalo sa to spoznať podľa jej postoju a vyjadrovania sa. Vyzerala veľmi mlado.
Chlapec po mne pozeral akoby mu ma bolo ľúto. Vážne som musela vyzerať úboho. Zrejme ma z neho tá baba zhodila. Prečo som na ňom sedela? A kde mám sukňu? Mala som sukňu. Mala som ju?
Rozhliiadla som sa okolo seba. Zrak mi padol na chlapa v čiernej mikine s kapucňou, ktorá zakrývala jeho totožnosť, opretého o stenu len niekoľko metrov odo mňa. Už som ho tu niekoľkokrát videla. Vždy bol v okruhu piatich metrov, či už som bola na záchode alebo sa bozkávala s neznámim na gauči.
Otec si dal záležať, aby som bola pod dohľadom. Mala by som mu poďakovať.
"No tak poď. Ty už máš asi dosť." zo zeme ma podvihli dve ruky. Tenké a chudé ruky. Aj ten hlas nemohol patriť nijakému chlapovi. To bude nejaké nežné žieňa, ktoré sa tu zjavilo len náhodou. Nik, kto by skutočne patril na takúto párty, by mi dobrovolne nepomohol. Takéto miesta už poznám.
Dievča ma postavilo a chytilo, aby som nespadla naspäť na tú tvrdú zem. Bolelo by to. Hm, ako veľmi by to bolelo? Ublížil by mi ten pád?
"Pomaly pôjdeme hore po schodoch. Dostaneme ťa do postele. Dobre?" prekračovala som len kvôli opore dievčatinho krehkého tela. Zabudla som jej odpovedať. Čo sa to pýtala?
"Nie, ja som z Chicaga, len som sa sem prisťahovala." prehovorila som, aby som odpovedala na jej predošlú otázku. Otočila som hlavu, aby som zazrela dievča. Videla som len jej nepostrehnúteľné červené vlasy. Svietili tak jasne, až by som dokázala oslepnúť, ak by som mala ten rozum a odvrátila od nej pohľad.
"Ty si toho asi vypila dosť." tackala sa so mnou ku jediným dverám, ktoré boli zatvorené. Oprela ma o stenu a z vrecka svojich roztrhaných kraťasov, ukazujúcich jej krásny zadok na spodku, vytiahla kľúč, ktorým otvorila bránu do krajiny jednorožcov.
"Milujem jednorožce. Najlepší sú tí rúžový s bielymi hrivami. Keď im strelíš do hlavy, ich krv sa rozstriekne do všetkých strán, ako ohňostroj." o čom to rozprávam?
Zatvorila dvere, podopierajúc ma. Znovu ich zamkla a pomohla mi padnúť do pohodlnej postele.
"Myslíš na všetko, kráska. Máme aj súkromie." usmiala som sa, ako som ležala na chrbáte a pomedzi slabo otvorené viečka sledovala hviezdy na oblohe. Kde je strecha? "Vhupneme na to hneď, alebo chceš, aby som sa išla najprv vycikať? Dle každého gusta." unavene som mrmlala z polospánku.
"Len si pospi, potrebuješ to."