Moonlight

4. Guard

Prečo ľudia odsudzujú?
Na túto otázku každý človek odpovie inak. Prečo? Pretože každý má iný názor na odsudzenie. Niekto to vezme len ako neškodnú zábavu, druhý to nazve psychyckým týraním. Oboje je pravda, nik netvrdí úplne to isté. A to je dobré. Nik nemôže povedať úplne tú istú odpoveď na túto otázku a preto je tu mnoho spôsobov pre odpoveď.

"Vravím ti, mám hrozne malý zadok. Skoro najmenší na škole." úder. "Všetky baby v triede majú dobrý zadok, len ja tam nemám nič." úder. "Je to nefér!" úder!
"Mne sa tvoj zadok páči." poslednýkrát som udrela do boxovacieho vreca a neveriacky zazrela na Derila. "Vážne!" zložil ruky z kývajúceho sa vreca.
Už dve hodiny trénujeme v otcovej telocvični starého domu. Deril ma núti vylepšiť si zdatnosti v obrane. Je presvedčený, že mlátenie do vreca naplneného pieskom mi dodá ten správny pocit, že vrážam skutočnému človeku. A má pravdu. Je to skoro rovnaké, ako keď som mlátila do Derila.
Skvelý spôsob na odreagovanie a vypustenie pary.
"Mala by som začať drepovať." pokým som sa napila a zotrela pot z čela, Deril prikyvoval môjmu nápadu. "Ale to by si pri tom nemusel byť. Vieš, to dokážem robiť aj sama." provokatívne som zaklipkala mihalnicami a našpúlila pery. Niečo pravdy na tom bude.
"Som tvoj tréner. Musím byť prítomný na každom tréningu s tebou, či už ako mlátiace vrece, do ktorého si rada udrieš, alebo ako pozorovateľ tvojeho zadku pri drepovaní." podvihol plecia. "Nevyhneš sa tomu."
"Ako povieš, tréner." neprotirečila som. Načo aj? Jeho prítomnosť mi nevadí, povedala som to len kvôli malej provokácii.
"Čo ďalej?" hneď po precíznej rozcvičke ma Deril donútil makať a vrážať plnou silou do vreca. Nemám poňatia, čo ďalšie si vymyslí.
"Päťdesiat drepov. Hneď." to myslí vážne? "Nepozeraj tak na mňa. Chcela si drepovať ,tak môžeš začať."
"Plánovala som to tak od budúceho mesiaca, možno dvoch." umučene som po ňom zazrela a trochu viac sa rozkročila. "Dvadsať a ak to zvládnem tak ďalších desať, ale päťdesiat je veľa."
"Makaj už!"

***

"Pre boha!" to nemyslí vážne! "Amy!" na môj krik nik nereagoval. "Amy!"
"Nekrič, prosím." z kuchyne vykukla jej hlava. "Malý práve spí." usmiala sa. Úsmev sem, úsmev tam. Ona sa nikdy nemračí? Je to desivé!
"Páči sa ti to?" nepremýšľala som nad následkami svojich slov. Znervóznela nad mojou priamou otázkou, ale videla so na nej, že trochu nechápe. "Baví ťa takéto spolunažívanie?" prešla som okolo nej nespúšťajúc z nej ľadový pohľad. "Môžeš byť akokoľvek milá, ja svoje správanie nezmením." je mi jedno, že je zmätená alebo sklamaná, či pobavená. Povedať to musím.
"Rozbila si mi rodinu. Uvedomuješ si to? Nie je to hrozný pocit? Vedieť, že si príčinou rozvodu." otočila som sa jej čelom. Zamrznutý úsmev na perách a neprítomný pohľad mi prezradil, že nad mojimi slovami premýšľa.
"Neklapalo im to." čo? "Tvojej mame a otcovi to neklapalo. Hádali sa. Už sa nemilovali. Nemalo to cenu." len nech ma nezačne poučovať o mojej rodine. Snáď si nemyslí, že o tých hádkach neviem. "Chcela by si bývať v dome, kde sa tvoji rodičia stále hádajú a kričia po sebe?" nenechala ma odpovedať. "Myslím, že nie."
"Nemôžeš vedieť, čo si ja myslím a chcem. Možnože sa mi to páčilo. Čo ty len vieš." pohŕdala som ňou. Čo ju je do toho? "Možno sa mi páčilo, že si ma nevšímajú. Možno práve preto som to robila. Mala som od nich pokoj. Oni si riešili svoje problémy a tie moje ani nepostrehli. Sen všetkých tínedžerov, no nie?"
"Neklam mi tu, prosím, áno? Alex mi o tebe porozprával dosť. A určite nehovoril o tom, ako ti bola jedno ich neprítomnosť. Skôr by sa dalo povedať, že si problémy robila len preto, aby si ťa všimli. To si aspoň myslí tvoj otec a bývalé opatrovateľký, ktoré sa o teba starali." založila si ruky na prsiach. Vymenili sme si roly. Teraz som bola ja tá, ktorá nemala slov a zarazene stála na mieste.
"Nebuď stále taká negatívna. Neprospieva to psychickému blahu človeka." aká múdra zrazu. Vybehla na poschodie, odkiaľ sa rozniesol plač toho malého decka.
"Light. No poď sem, zlatko." sadla som si na gauč v obývačke a premýšľajúc z nej sťahovala ten kostímček. (multimédiá)
"Čo to s tebou tá Amálka porobila, že?" potítka, čelenku a okuliare som hodila vedľa a vzala ju na ruky. "Ideme sa prejsť po záhrade, čo na to povieš?" rozptýlila som sa od ponurých myšlienok na rozhovor s Jennou a spolu s Light vyšla na terasu.
Záhrada bola veľká, vážne veľká. Stromčeky zostrihané do rúznych obrazcov a kvetiny v pravidelných zhlúčikoch roztrúsené po krásne zelenej mäkkučkej tráve dodávali ten správny šmrnc celému tomu zjavu. Určite si otec najal osobného záhradníka. On sám by sa do toho nepustil, inak by si zašpinil ten svoj smoking a oblek do práce. A Jenna sa musí starať o malého.
O nohu sa mi ošuchla gulička bielej srsti.
"Á, pán Skittles. Že ste ma vôbec poctili svojou prítomnosťou." vlaza som ho na ruky a spolu s ním aj Lightkou obehujúcou okolo mňa sme vyrazili na malú prechádzku po záhrade. Pán S. sa mi hore labkami uložil na rukách otáčajúc hlavu do všetkých strán, ako som prechádzala pomedzi stromčeky.
Je tu dokonca bazén! Pána Skittlesa som pustila na zem. Ihneď sa niekam rozbehol a vrátil sa s Monou za chvostom. Toľko zvieracej lásky. Asi zomriem ako stará opíchaná panna so zverincom v dome. No...aj to je niečo.
Vyzula som si tenisky, stiahla si tričko aj rifle a ľahla si na kraj bazénu. Jednu nohu som ponorila do vody. Nebola studená, len trochu chladná, čo spôsobil vplyv slabého slnka. Koniec februára na seba nenechal dlho čakať. Všetok sneh už zmizol, zostalo po ňom len chladné slnečné počasie. Dnes bolo dokonca teplo a niektoré baby v škole sa už navliekli do kraťasov a sukní. Niežeby mi to vadilo, ale je zvláštne vidieť ich tak oblečené už počas konca zimy.
Som príšerne bledá. No je zvláštne, že nepriesvitná. Nevidno mi žily, len slabé odtiene tepien pod dlaňami. Potrebujem sa opáliť, ale nech sa snažím akokoľvek, nikdy to nedopadne podľa mojich predstáv. Vždy sa buď spálim alebo neopálim vôbec.
Pán Skittles sa mi uložil vo výstrihu podprsenky a spokojne načúval mojemu pomaly bijúcemu srdcu. Nikdy mi nebije rýchlo. Niekedy dokonca premýšľam, či nejaké srdce mám. Občas ho nepočujem ani necítim. V takých chvíľach sa smejem nad primitívnou myšlienkou, že ma v noci prišiel navštíviť Dracula alebo Edward Cullen.
To by nebolo na škodu. Robert Pattinson je moja detská láska. Síce neopätovaná láska, ale láska. Zrejme niesom jediná, kto podľahol čaru jeho chodníčka chĺpkov vytŕčajúcich ponad nohavice. Stupídna predstava.
"Je možné závidieť kocúrovi?" žmúrila som do slnka a hľadala hovoriacu osobu.
"Na toho môjho určite." pohladkala som pána S. po malej hlavičke na čo spokojne zapriadol.
"Vyhliadol si to najlepšie miesto." bez schopnosti čítať myšlienky a vidieť do tváre dotyčného som usúdila, že mi pozerá do medzierky. Teraz kocúrom zaplnenej medzierky.
"Môžem poznať toho odvážlivca, čo mi nehanebne hipnotizuje kocúra svojim tak žhavím pohľadom, až ma pália bradavky?" stál mi proti slnku, čiže som nemala poňatia ani či je beloch alebo černoch. Podľa hlasu a postavy skôr černoch, ale netrúfam si tipovať.
Dotyčný sa pohol a dosadol na zem tesne vedľa mňa.
To slnko mi zrejme prepálilo sietnicu. Vidím namodro. Možno sa z neho nakoniec vykľuje Avatar. Pretočila som sa na brucho a prezrela si pevne stavaného chlapa.
"Tak sa naň tisnú." čože? O čom rozpráva? Všimla som si jeho rozžiareného pohľadu upreného na moju medzierku. A sakra! Pučím pána Skittlesa.
Rýchlo som sa posadila a vytiahla trochu pomäteného pána S., ktorého som vyrušila z odpočinku. Okamžite sa začal naťahovať pozdĺž mojej ruky a znovu sa, trchu zarývajúc pazúriky, vtlačil na svoje obúbné miestečko.
"Ani mne by to nevadilo." škeril sa neznámy chlap. Nebol starý, ale ani mladý. Tipovala by som dvadsaťpäť, ale ako som už spomenula, moje tipovacie schopnosti by som radšej obmedzila.
"Tak už mi povieš, kto si?" premerala som si ho od strapatých tmavších vlasov po čierne kanady na jeho nohách. Povedala by som, že práve opustil armádu v tých maskáčoch a upnutom tielku.
"Nik, kto by bol zaujímavý. Posiela ma tvoj otec, máš sa vraj dostaviť do jeho kancelárie. Môžem si niekedy vymeniť miesto s tou mačkou?" akoby nič sa opýtal. Akoby nič som odpovedala.
"Ak budeš dobrý a povieš mi svoje tak nezaujímavé meno, popremýšľam o tom." nasadila som zvodný pohľad a zaklipkala mihalnicami. "A je to kocúr, žiadna mačka!"
"Wayne." pretočil očami nad mojou malou poznámkou o pánu S. "Takže, keď už vieš to moje meno, dovolíš mi vymeniť sa za kocúra." na slovo kocúr dal nepatrný dôraz, akoby sa snažil potešiť ma svojím pochopením o pohlaví môjho domáceho miláčika.
"Povedala som, že si to premyslím, nebol to priamy súhlas." s dvihnutým obočím a úškrnom na perách som sa postavila, pobrala si oblečenie a polonahá sa presunula do domu.
Jenna nesúhlasne krútila hlavou, keď ma zazrela skoro nahú. Celkom si ma prezerala. Nedivím sa jej. Môže mať peknú postavu, ale už rodila, minimálne dvakrát. Môže len obdivovať to, čo ona mať nebude.
Naťahujúc si rifle som mierila do otcovej kancelárie, odkiaľ sa už ozývalo zopár hlasov. Nečakala som na pozvanie a vtrhla dnu s tričkom v ústach, ako som si zapínala nohavice.
"Nebudem sa starať o nejaké malé rozmaznané decko..." vrava ústála, keď sa za mnou zabuchli dvere. Trochu som znervóznela.
V miestnosti stálo asi päť chlapov. Všetci celý v čiernom. Rozťahané mikiny alebo kožené bundy, čierne nohavice a kapucne na hlavách. Trochu strašidelné.
"Uhm...chcel si niečo?" skončila som s bojom so zipsom a navliekla si tričko.
"Okrem faktu, že nechcem, aby si sa mi po byte promenádovala polonahá..." miklo mi kútikom úst. Úloha splnená, už teraz ho štvem. Bingo. "Mám v práci malé finančné problémy."
"A čo s tým mám ja? Sú to tvoje problémy." skočila som mu do reči. Nebavia ma dlhé preslovy. Teda, okrem tých múdrich, ktoré vediem ja. Áno, hovorte, že som namyslená, ale mám pravdu nie? Nerozprávam sa úplne tínedžersky a ani to nemám v pláne.
"Ako som povedal, mám probémy a zopár ľudí sa mi vyhráža. Potrebujem mať celú rodinu zaistenú a vedieť, že sa nikomu nič nestane." zase sa rozhovoril a ja som ho zase, tak rada, vyrušila.
"Čo by ti asi tak zopár právnikov s naškrobenými fúzikmi mohlo spraviť. Nestresuj sa toľko. Veď sú to len chlapi s dobrými platmi, nič nám nemôžu urobiť. Myslíš, že po nás pošlú národnú gardu, za zopár nedoplatených účtov, či čo si si to spôsobil?" posmešne som nadvihla obočie a zavŕtala sa do neho pohľadom. Niektorý s chlapov v čiernom sa zachechtol.
"Má recht." je ťažké odhadnúť, ktorý hovoril, keď všetci vyzerajú rovnako a sú na sebe nalepený ako sardinky.
"Nestaraj sa do toho, čo ja robím. Odteraz si musíš dávať pozor, s kým sa rozprávaš. Nehovorím to pre tvoje dobro, ale pre moje. Ak by sa dostali ku nejakým informáciám ohľadne mojich ziskov, firmy a rodiny, bolo by zle, chápeš? Proste sa nebudeš baviť s nikým koho nepoznáš a kto je podozrivý a priveľmi si ťa všíma. Dohodneme sa?" otec sa postavil zo stoličky za svojim stolom a oprel sa oň.
"Nerob z toho drámu. Hovoríš akoby po tebe šli nájomný vrahovia." to je tak absurdné.
Otec očkom mrkol po chlapoch v čiernom. Nepatrný pohyb, ale aj tak som si to všimla. Čo to malo byť? Tají niečo? Prečo sa po nich tak sprisahanecky pozrel? Sakra, o čo tu ide?
"Proste chcem mať všetko pod kontrolou. Nestar sa do toho." zavrčal naštvane.
"Ako vždy." prevrátila som očami a ignorujúc chlapov prehovorila. "Je to celkom vtipné, ako sa nedokážeš zmeniť ani po tých štyroch rokoch, čo si opustil mamu. Kretén pred piatimi rokmi, kretén doteraz." krútila som hlavou a s malým úškrnom na tvári mu priamo hľadela do očí.
"Vypadni." ten tichý rozkaz rezonoval v mojej mysli ako upozornenie na stopku. Nechcem prekročiť hranicu, len sa dostať presne na ňu, čo sa mi práve podarilo.
"S radosťou." posledný pohľad a opustila som jeho kanceláriu.