Moonlight

Mini úvodík... :D

Keď som bola malá, často som sa rodičov pýtala nezmyselné otázky. Prečo každý deň zapadá slnko? Prečo ho nahrádza mesiac? Prečo som hladná? Prečo mám sestru? A hlavná otázka môjho detstva: Prečo nemám mačku ale psa? Nezmyselné otázky, na ktoré moji rodičia nikdy nemohli odpovedať.

Nie, nie, nezomreli, len nemali čas na mňa a moje hlúpe otázky. Zamestnávala ich tá ich tak dôležitá práca, ktorou ospravedlňovali svoj nezáujem o mňa. Veta "Mám prácu, teraz ma tými sprostosťami nezaťažuj." ma po čase prestala baviť a na svoje otázky som hľadala odpovede iným spôsobom.

Po rôznych internetových stránkach som popísala svoje otázky a všímala si odpovede náhodných ľudí. Aj tí boli viac ochotný odpovedať mi, ako moji rodičia.

Doteraz mi tento zlozvyk zostal. Doteraz hľadám vo všetkom to toľko zaujímavé Prečo?

Za túto vlastnosť ma veľa ľudí miluje ale aj neznáša. Učiteľom vyhovovalo, keď mali v triede aspoň jedno vnímajúce dieťa. Žiakov zas moje neustále otázky otravovali a tak si medzi mnou a sebou spravili výrazný odstup.

Všetci sa mi vyhýbali, snažili sa ignorovať moje otázky, ale je ťažké ignorovať niečo, čo sa každý deň znovu vracia a opakuje. Nemôžem za to, že som tak zvedavá.

S koncom deviateho ročníka na základke som myslela, že sa všetko vylepší. Lenže nestalo sa tak. Jediná vec, ktorú vážne nepochopím a na ktorú sa pýtam po mnohých internetových stránkach je Prečo je na svete toľko rovnakých ľudí s rovnakými vlastnosťami. Z pekla na základke som sa presunula do o to horšieho levelu: peklo na strednej.

Spolužiaci si zo mňa robili posmech a s učiteľmi to šlo dolu vodou. Už ani tých nebavilo moje Prečo a radšej počúvali holé fakty bez omáčok, ktoré som ja tak rada preberela a riešila.

Ich večná odpoveď na moje Prečo ma nikdy neuspokojila: "Nik nie je dokonalý a nik nepozná odpovede na všetky tvoje otázky. Tak padaj!"

Bolo to od nich trochu kruté ak uvážime, že to sú pedagógovia a majú nás niečo naučiť. Mne by stačila jednoduchá odpoveď, ktorá by mi dopriala pocit zadosťučinenia. Určite by som si to zapamätala, čo je jednou z literárnych schopností, ktoré sa máme naučiť v škole: pamätať si učivo. Hoci sa to učivu zdanlivo nepodobá, pre mňa to má rovnakú hodnotu ako informácie z algebry alebo administratívy.

"Nik nie je dokonalý." Aj slová učiteľov vo mne vyvolali pocit zvedavosti. "Prečo si myslia, že nik nie je dokonalý?" "Prečo nie je nik dokonalý?" "Prečo sa dokonalosť tak preceňuje?"

Podľa môjho názoru je dokonalosť len výraz označujúci predmety pekného zovňajška. Nik koho poznám ešte nepovedal, že Shrek je dokonalý a to len preto, že nieje nijaký krásavec. Za to princa Krasoňa všetci označovali za dokonalého, ak nepočítame tie jeho zlé úmysly.

Ja by som Shreka označila za dokonalého chlapa, pretože aj keď navonok vyzeral ohromne nepríťažlivo vo svojom srdci mal miesto aj pre Oslíka a princeznú. (a Oslík bol teda fakt otravný, asi ako moje večné Prečo?) Toto je podľa mňa dokonalosť. Dokázať svetu, že napriek nepeknému vzhľadu sme vo svojom vnútri dokonalý.

Ale sú tu výnimky. Tí, čo sú pekný navonok a škaredý vnútri. Aj tí sú dokonalý, len nie tak ako Shrek. (to je len príklad, nik nieje ako Shrek) Títo ľudia sú dokonalý kvôli svojej vynaliezavosti a zanovitosti dosiahnúť svoj cieľ. Aj to je dokonalosť.

Každý je svojím spôsobom dokonalý, aj keď je niekedy ťažké ten pocit dosiahnúť.

Napríklad ja. Môžem mať ktovieako dlhé úžastné vlasy (na ktoré som hrdá), porcelánovo bledú pokožku bez akéjkoľvek chybyčky a peknú postavu, keď nemám rodinu, ktorú potrebujem. Môžem byť akokoľvek výrečná, keď sa nemám komu vyrozprávať. Môžem mať hockoľko otázok, ale niet nikoho, kto by bol ochotný odpovedať na ne.

Aj preto sa často nechávam uniesť myšlienkami a v hlave si vytváram úžastný svet, kde ma všetci milujú a počúvajú moje otázky. Svet, kde mi každý odpovie. Svet, v ktorom sa mi nik neotočí chrbtom. Svet, v ktorom sa moji rodičia nikdy nehádali, nikdy sa nerozviedli a nikdy sa nesúdili o nás, mňa a sestru. 

Lenže to sú len predstavy, v ktorých si skutočnosť upravujem ako sa mi zapáči. Predstavy, ktoré sa skutočnosťou nikdy nestanú.

Možno práve preto hľadám vo všetkom význam. Preto, lebo v minulosti som nedostala odpovede na základné otázky a pýtala sa to tak často, až som to vzala ako samozrejmosť. 

V poslednej dobe ma často napáda jedna otázka. Pýtala som sa ju už niekoľkokrát, ale ani raz som nedostala rozumný dôvod.

Prečo ľudia odsudzujú?

Tak prečo?

Ták? Ako sa vám páči začiatok? Nieje to nič extra, len taký úvod, aby ste mali o čom popremýšľať :D ja som nad týmto teda premýšľala dosť!!!