Moonlight

3. Boyfriend

Prečo ľudia odsudzujú?
Pretože to potrebujú. Už som stretla nespočetne mnoho ľudí, ktorý si bez ohovárania, posmeškov a posudzovania proste nedokážu predstaviť deň. Je to normálne. Tak ako napríklad ja sa veľa vecí pýtam, oni tak isto veľmi často odsudzujú ľudí. Nepotrebujú ich poznať, ani to nechcú. Jednoducho si vyhľadajú svoju obeť a až do konca ju ničia a nútia brať si ich slová k srdcu.
Takíchto ľudí je na svete príliš veľa. V každom meste, v každen dedine je aspoň skupina ľudí s rovnakým záujmom: zničiť ľudí ich odsudzením a to len preto, že sa tak narodili a potrebujú to k životu.

"Opováž sa mi protirečiť! Do tej posratej školy pôjdeš či sa ti to páči alebo nie! Dal som prachy za tvoje štúdium v Detroite, taksi ho láskavo dokončíš." zas sa hádame. Dvaja tvrdohlavý ľudia. Myslím, že som túto vlastnosť zdedila po ňom. Po otcovi.
"Načo mám chodiť do školy, kde sa tak či tak, nič nové nenaučím. Celé štúdium som si prešla sama, nepotrebujem ku tomu ďalšie premrhané hodiny." je to des. On ma proste musí dostať do tej sprostej školy. Podľa môjho názoru sa ma chce proste zbaviť. Nechce ma mať doma. Či už to je kvôli tomu decku, o ktoré sa tak usilovne stará, alebo má zaujímavejšie koníčky, doma ma nechať odmieta. A mne to tak lezie na nervy.
"Mne je jedno, či sa tam niečo naučíš alebo tam budeš sedieť na zadku. Budeš tam!" a tím to hasne. Už so mnou neprehovorí. Nemusím povedať slovo, túto jeho náladu poznám. Prežila som si ju toľko krát, až som si na to zvykla. Neprekvapuje ma to. Uňho ma nemá čo prekvapiť.
Auto zastavilo pred veľkou svetlo modrou budovou."Obchodná akadémia. To myslíš vážne?" zavrčala som jeho smerom. Je mi jasné, prečo ma zapísal práve na túto školu. Budem pokračovať v tom, čo som začala. A ešte niečo. Sám sem chodil. On a tie jeho obchody. Nenávidím obchodovanie.
V kútiku duše som dúfala, že by ma mohol zapísať napríklad do nejakej talentovej školy, kde by som si vylepšila svoje schopnosti. Napriek faktu, že ich veľa nieje.
"Tvoja matka ťa chcela zapísať na normálne gymnázium, ale podľa môjho názoru to je strata času." znechutený už len zmienením toho slova 'gymnázium' zase potupil tú školu.
"Nechcem a nebudem chodiť na nijakú školu. Koľkokrát to mám ešte povedať?" strácala som nádej. On si nedá povedať. Čo ešte mám urobiť, aby si to premyslel a zmenil svoje rozhodnutie?
"Vypadni z auta. Budeš pokračovať v štúdiu, ktoré si mala v Detroite. To je tiež dobrá odborná škola, mala by si byť hrdá na to, že sa učíš na tak precíznych školách."
Vystúpila som z auta a nezabudla ich poriadne zabuchnúť. Nahla som sa ku okienku spolujazdca a prehovorila ku otcovi.
"To, že si sa ty učil tak blbému predmetu, ako je nejaká trápna ekonomika, a bavilo ťa to, ešte neznamená, že to bude baviť mňa. Zaručujem ti, že si vyhodil prachy zbytočne."
Otec odišiel a zanechal za sebou len prázdne parkovacie miesto.
S taškou na pleci som sa otočila a premeriavala si budovu. Okrem zopár prasklín bola v dosť dobrom stave. Bohužiaľ, nemohla som sa vyhovoriť, že mi omietka padala na hlavu a tým otca odhovoriť od štúdia.
Je to zvláštne miesto. Tri školy na kilometri štvorcovom. Obchodná akadémia, Hotelová akadémia a športové gymnázium.
Vôbec som nevynikala. To si zaslúžilo moje plus tomuto komplexu škôl. Nebola som jediná celá v čiernom, za čo som bola rada. Na obchodke v Detriote sme sa museli obliekať slušne a reprezentatívne, čo znamenalo, žiadne vykúkanie z radov nejakým vyzývavým, príliš zahaľujúcim alebo inak odlišným oblečením. A ja som teda veľmi rada nosila oblečenie, ktoré priam kričalo o pozornosť, aj keď kvôli tomuto som to nenosila.
Čo je zlé na čiernych kožených vypasovaných nohaviciach, čiernych tričkách, ktoré odhaľovali moje podprsenky a doplnkoch vyzývajúcich ku nemenovaným náboženstvám a, ako to nazývali učitelia a spolužiaci, satanistickým vyznaniach.
Bol to môj štýl, ktorý som musela kvôli tej sprostej škole vymeniť za menej odvážlivý.
Teraz som pred školou stála v čiernych nohaviciach a tričkom s nápisom: