Moonlight

2. Abreaction

Prečo ľudia odsudzujú?
Možno na to nemajú pádny dôvod. Možno len potrebujú niekoho, na kom si môžu vybiť svoj hnev, zármutok, či smútok. Proste ohovárajú preto, že majú zlú náladu a kompenzujú si ju na niekoho osobe.

"Nie, nie...to nemôže byť pravda." nedokázala som tomu uveriť. Môj otec sa znovu oženil. Nie, to proste nemôže byť pravda. Nemôže!
"Hlavne nezačni robiť scény ako tvoja matka." otec prevrátil očami. To gesto sa mi ku nemu vôbec nehodilo. Vždy bol tak elegantne a spoločensky stavaný, že prosté pretočenie očami nesedelo ku jeho dennému poriadku.
"Mama o tom vie?!" rozhodila som rukami. Mama mi o tom nepovedala. Prečo mi to nepovedala? Možno myslela, že sa to nikdy nedozviem. Prečo ma ale poslala ku otcovi, ak by nechcela, aby som to zistila? Pravda, minulý rok som tu nebola a...
"Ako dlho?" nenechala som ho odpovedať na moju prvú otázku.
"Rok a zopár mesiacov." mikol plecom. Preňho tá doba nič neznamenala, ale mne zmenila pohľad na vlastnú matku. Ak o tom mama vedela aj pred rokom, možno práve preto ma nepustila za otcom a zadšej ma zapísala na brigádu. Vlastná matka mi zatajila, že sa môj otec oženil.
"No, to je úžastném ako mi s mamou zverujete svoje tajomstvá." ofrkla som. "Najprv tie jej hrátky s drogami a alkoholom, teraz tvoja nová manželka. Aspoň už mám dôvod, prečo sa mama každý deň opíja." mrmlala som si popod nos.
Založila som si ruky a nasrane klopkala špičkou chodidla.
Medzi mnou a otcom lietali blesky, ktoré prerušila nevítaná osoba medzi nami.
"Ahoj, ja som Jenna." tá ženská, ktorá sa opovážila osvojiť si môjho otca, pred seba vystrela ruku na potrasenie. Najprv som pozerala na jej ruku, potom do jej tváre a nakoniec som opovržlivo nadvihla obočie.
"Vážne? Vážne, Jenna...?" jej meno som vyslovila s jedom. "Myslíš..." dávala som dôraz na to, že tejto tridsiatničke odmietam vykať. "Myslíš si, že keď si sa vydala za môjho otca, spriatelila si si moju sestru a nasrala mi matku, potrasiem si s tebou rukou, akoby sme boli staré dobré kamarátky?" vysmiala som sa jej do tváre a otočila sa k nasranému ksychtu môjho otca. "Spokojný? Stratil si mamu, stratil si mňa. Čo všetko si ochotný zahodiť za túto štetku, ktorá sa priživuje na tvojich prachoch?" bolo mi z neho zle.
"Moju matku štetkou nenazývaj!" vedľa nás sa postavil ten chalan. Vražedne na mňa zazeral. Jeho pohľad by sa dal prirovnať ku otcovmu. Tá podoba tam z istej časti bola.
"Inak čo?" raz za čas niekoho podpichnúť nikomu nezaškodí.
"Inak..." zťažka preglgol vymýšľajúc dobrú výhružku.
"Chlapi sú také padavky." prevrátila som očami a otočila sa mu chrbtom.
"Prečo ťa sem mama poslala?" naoko unudene sa opýtal otec, ale v jeho hlase som počula istú zvedavosť.
"Pretože sa psychicky rúti, pije, droguje, trtká za prachy a nedokáže riešiť problémy, ktoré stváram." zaškerila som sa. "A pretože sa zložila zo zistenia, že máš ďalšiu ženskú." očkom som pozrela po Jenne, ktorá pokojne prizerala mojemu preslovu.
"Nikdy na tom nebola práve najlepšie. Som rád, že som sa zbavil aspoň jednej z vás." tie slová ma zaboleli, ale už nie som malá a dokážem svoje pocity zablokovať. Aspoň dokým nie som sama v izbe, kde sa rozplačem a nechám sa unášať vzlykmi.
"Ani ja tu byť nemusím." odvrkla som a prezerala si nechty. Len tak, aby som mu nemusela pozerať do očí.
"To je pravda. Práve teraz dosť zaberáš miesto." zahnala som slzy. Tá veta ma dostala. Nechce ma matka, nechce ma otec. Je zvláštne, ako sa z dvoch ľudí, ktorý nepoznajú pravé city, mohlo zrodiť dieťa, ktoré je ich presným opakom.
"Vieš čo je tvoj problém? Nedokážeš si vážiť nič, čo má skutočnú cenu. Zahodil si rodinu, život pred bohatstvom a všetku lásku. Zahodil si toho otca, ktorým si bol, keď som mala štyri roky. Toho, ktorého som mala rada." pokrútila som hlavou.
"Ak by si nebola tak slabá a ufňukaná, nikoho by som sa vzdávať nemusel. Si úplne nanič. Tak ako tvoja feťácka mater." zasyčal mi priamo do tváre. V jeho hlase znel toľký hnev, až ma zamrazilo.
"Ja matku už nemám. Tá si užíva spoločnosť pri o storočie mladších chlapoch. A tak to vyzerá, že otca som stratila takisto. Máš novú rodinu, tak načo tú starú, že?" spravila som malú rečnícku pauzu na nadýchnutie. "Vieš ty čo? Strč sa." slzy mi tiekli po tvári.
Otec po mne začal vykrikovať nejaké nadávky.
"Strč sa! Strčte sa všetci!" s tými slovami som zabuchla vchodové dvere a bežala do garáže po motorku. Bolo mi jedno, že nemám prilbu ani žiadnu mikinu. Hnev vo mne vyvolával horúčavu, až by mi boli zbytočné.