Minulosť v Budúcnosti

Rastúci Zmätok

Stál som na streche auta, obzerajúc sa dookola... sledujúc to zdrvené mesto, rozmlátené na kusy. Nebolo tam nič živé, nikto... iba ja slabý vánok nadnášajúci okolité listy a odpadky. Možno som už mal konečne cieľ, no snažil som sa prísť stále na to kam vlastne mám ísť. V hlave som mal nespočetne otázok, čo sa vlastne stalo, kde sú ostatní, prečo som ja prežil a stal sa možno tou poslednou nádejou Zeme... nemal som ani poňatia na ktorú z nich mám hľadať odpoveď ako prvú, no obával som sa, že možno nenájdem odpoveď ani na jednu z nich a jediné čo budem musieť spraviť je splniť to moje poslanie ktoré mi bolo predané. Problém nastal keď som si uvedomil že ani neviem aké moje poslanie bolo, čo som mal vlastne spraviť? Keď bol ten Prorok ešte nažive, a možno pár rokov, možno iba mesiacov dozadu.. aké bolo JEHO poslanie? Nevedel som ani koľko má času, či sa mám ponáhľať alebo nie, či sa toto všetko skončí o chvíľu alebo až potom. No povedal som si že hundrania a mudrovania bolo dosť, musel som začať niečo robiť, ak mala odo mňa závisieť záchrany možno aj celej planéty Zem, musel som začať konať. Jediná zbraň ktorú som pri sebe mal bol obyčajný... automatický revolver, žiaľ bez nejakej munície. Či už ozbrojený alebo nie, musel som pokračovať. Po ceste by som tak či tak vzhľadom k tomu čo sa na svete deje, nejakú zbraň našiel. Vybral som sa na sever, neviem kam som išiel ale niekam som ísť musel, po ceste, ako inak, som našiel dve krabice s muníciou a vedľa toho nejaký samopal, vybavil som sa a pokračoval v ceste.

 Uvedomil som si že som stále na nejakej streche, to okno z ktorého som vyskočil bolo asi len vrchná časť nejakej vysokej budovy ktorá má viac vrstiev. Dole som uvidel dvoch vojakov C.E.L.L, títo smradi boli vždycky proti nám, my sme boli len protiteroristická korporácia ktorá sa snažila vybudovať vo svete aspoň minimálny mier, išlo nám o mier, o redukciu kriminality v meste a o ochranu nevinných, nie o to zabíjať každého v našej ceste a robiť zo seba hustých chlapíkov. A to bol ich najväčší problém, alebo skôr... zlá stránka, vada? Neviem, len viem že tým hajzlom išlo iba o to násilie, v podstate presný opak toho o čo šlo nám. A to je aj zároveň ten najhlavnejší dôvod prečo sme nikdy nevychádzali... mohli sme, mohli sme spolupracovať a možno by sa svet neocitol tam kde je teraz, ale oni boli akí boli a nezmenili by sa ani keby nechcú. Mali svoju vlastnú inštitúciu a spoločnosť, vlastné ciele... budovali si svoju armádu, ktorú aj neboli schopní použiť na užitočné účely ktoré by to tu mohli zlepšiť.

  Ale to je jedno.. je to už dávno minulosť všetko je to totálne na sračky, čo som ale vedel že tých dvoch musím zabiť. Nebol som človek ktorý vyvolával násilie, ale oni áno. Preto som sa pre to rozhodol. A očakávam že počas mojej cesty nového Proroka budem musieť vykonať ešte veľa vrážd... čo ma moc netešilo, ale bolo to pre dúfam dobrú vec. Ako teraz už bývalý vojak som samozrejme pár tých vrážd vykonať musel, no mám pocit že teraz ich bude toľko že to možno časom aj prestanem počítať. No to bolo jedno musel som to spraviť, priblížil som sa k nim potichu zozadu, zatiaľ čo sa tí magori pozerali niekam do blba. Využil som chvíľku ich nepozornosti a keďže som mal ten oblek, mal som zároveň nesmiernu silu, takže som sa chcel trochu zabaviť a niečo skúsiť. Vzhľadom k tomu že stále hneď vedľa seba oboma rukami som im chytil hlavy, a maximálnou silou ich o seba tresol. Chudáci, ani si nevšimli kedy som ich dal do spánku. Hlavne že bol kľud, no nie?...

 A prišlo to zas, chvíľka zúfalstva... "Kam mám do riti ísť..." stále som sa to samého seba pýtal, kým som neďaleko nezbadal nejakú základňu. Áno... bola to základňa tých násilných hajzlov, aj cez to že som mal takmer nezničiteľný oblek ktorý by ma predpokladám ochránil aj pred výstrelom z tanku,  nemohol som tam len tak nabehnúť pre parádu a začať strieľať zo samopalu jak blázon. Musel som na to ísť takticky. Nejakým spôsobom som sa dostal ku bráne, kde bohužiaľ stáli ďalší štyria vojaci "Ach..." povzdychol som si a premýšľal nad tým ako tam dostanem. "Notak... tento oblek musí mať viac vymožeností, viac možností, schopností" pozrel som sa na svoju pravú ruku a stlačil som nejaké tlačidlo, niečo zabzučalo a ja som sa z niečoho ako strachu rýchlo postavil,  a tým vyšiel z úkrytu. Keď som si to uvedomil rýchlo som sebou mykol ale... oni nič, iba pozerali ako keby.. som tam nebol, nepozerali na mňa, skrátka sa tvárili normálne, ako keby som ani neexistoval. Potom som sa pozrel, dole, obzrel si telo a ruky, a.. neboli tam. "Čože?!" hovoril som si v hlave. Ja som proste zmizol, áno počujete správne ja som zmizol. Bol som neviditeľný. "Tak toto je tá schopnosť..." Hovoril som si, a konečne som vedel ako sa dostanem dnu. S neviditeľnosťou obleku sa spojovali aj veľmi tiché takmer žiadne zvuky krokov, čo bola veľká výhoda. Pomaly som sa prešmykol pomedzi vojakov. Potom mi začalo v obraze masky niečo blikať... "Málo energie? Sakra!" rýchlo som sa skryl do kríkov aby ma nevideli. "Takže to nie je až také úžasné... limitovaná neviditeľnosť" Aspoň sa časom dobíjala, zistil som, že čím rýchlejšie sa pohybujem, tým viac energie spotrebujem počas používania týchto schopností. Na druhej ruke som uvidel druhé tlačidlo, až som sa bál ho stlačiť, bál som sa že sa stane niečo čím úplne vyzradím svoje krytie a to by bol koniec. Možno mám oblek Proroka, ale nestačil by som na všetkých. Áno mal som rád aj mám rád akciu, riadnu akciu. Táto situácia si to žiaľ nevyžadovala. Musel som sa len prispôsobiť okoliu. No s menším strachom a pochybách vo mne, som to stlačil. Neviem čo sa stalo cítil som len nejakú chvíľkovú vibráciu po celom tele a akoby.. som bol o niečo väčší, je ťažké to popísať, skrátka ako keby som bol o niečo silnejší, mal som pocit že keby do mňa niekto strelí tak sa ten náboj len odrazí a odskáče do hája. Možno som mal pravdu a možno nie, to by som zistil až v boji. Čo som vedel na isto bolo to, že až zistím ako to funguje zíde sa mi to. Energiu som mal opäť dobitú, netrvalo to dlho ale moje zmýšľanie to spomaľovalo. Chytil som pevne zbraň do rúk a išiel som ďalej. Ja som úprimne ani nevedel čo tam mám robiť, načo som tam išiel, ale bol to môj prvý cieľ na ktorý som sa zameral. Každá jedna spomienka, každý jeden čin ktorý som vykonal, krok ktorý som spravil, ma posúval o niečo bližšie odhaleniu tohto celého a zisteniu môjho skutočného poslania...

Pokračovanie nabudúce...