Minulosť v Budúcnosti

Cesta Za Pravdou

Prišlo mi ako keby išiel ten čas pomalšie a pomalšie, potom zas rýchlejšie a rýchlejšie... bolo to zvláštne. Ako keby som bol zaseknutý v nejakej časovej "preliatine" alebo ako to nazvať. Začínal som mať pocit že toho času naozaj nemám toľko koľko som si myslel, ani neviem prečo ale v hĺbke duše som cítil že musím čo najrýchlejšie zistiť všetko čo ostáva nezistené, zatiaľ. Zapol som neviditeľnosť, skrčil som sa, a vybral som sa z úkrytu. Tá základňa bola celá opevnená stenami ktoré vyzerali že by ich nezničilo ani 50 rakiet Tomahawk.

 No to bolo teraz jedno, na čo som sa sústredil najviac bola tá zjavne najhlavnejšia budova v strede základne. Niečo tam muselo byť, niečo čo by mi pomohlo zistiť viac, možno niečo o obleku, ja neviem. Čo keď C.E.L.L vedel o prorokovi? Čo keď vedeli že existuje možno dokonca bojovali po jeho boku? Jedna z najlepších taktických zbraní aké boli kedy vytvorené, a že by o tom vedeli práve oni? To mi nešlo do hlavy... oni by niečo také mocné využili maximálne tak na skazu sveta, nie na jeho záchranu. Boli to obyčajní panáci v oblekoch ktorí si mysleli že za to že majú odznak znamenajú niečo viac. Stále som sa musel niekde zastavovať, niekde ukrývať, aj cez to že energia sa dobíjala rýchlo, tak aj počas pomalého pohybovania sa rýchlo vybíjala, výhoda zas bola že mala automatické dobíjanie, a to len chvíľkové. Bol som už skoro tam a pripravoval som sa vybehnúť z posledného úkrytu aby som mohol vbehnúť rovno dnu, no zrazu spoza rohu vybehli 2 vojaci a nejaký... starý cap s čiapkou Kolomba "Nájdete ho! Jasné? Chcem ten oblek, okamžite!" vykrikoval tam ako zmyslov zbavený "Pošlem vojsko na prieskum, pane. Ten oblek mať budete" - "To dúfam, lebo ak ho nenájdete skôr ako niekto iný... osobne vás všetkých postrieľam. Do jedného!" pozeral som sa na neho ako decko na ktoré kričí mama lebo rozbilo vázu. Nemal som potuchy kto to mohol byť, no to čo spomínal... oblek. Myslel tým tento oblek? Oblek Proroka? Myslím že som mal dobrý dôvod na to vybrať tichú taktiku, keby zistia že som tu, a k tomu ho mám na sebe, asi by neboli dva krát nadšení. Mal som pocit že keby to vie ten starý zotne ma z kože. Divil som sa ale že som ho nespoznával, aj keď som s touto korporáciou nespolupracoval, množstvo ľudí som tam poznal, dokonca som tam mal pár priateľov. Vždy mi ich bolo ľúto že museli pracovať práve pre takú spoločnosť... mohli sa uplatniť na lepšom mieste, nie v takej diere kde si otrok prezlečený za kráľa. Obaja už konečne odišli a ja som mohol vojsť dnu. Čo ma celkom prekvapilo a zároveň potešilo, že dnu nikto nebol, bolo tam prázdno. Bol tam nejaký tablet, tak som si ho vzal pre istotu so sebou keby sa v ňom nachádzali nejaké cenné možno aj užitočné informácie, o čomkoľvek čo potrebujem vedieť. Zrazu sa spustil alarm, netušil som čo sa deje, počul som len výkriky a zbiehajúcich sa vojakov mojim smerom. Zapol som si neviditeľnosť a čo najrýchlejšie som sa odtiaľ vypratal. Mal som sakra pocit akoby bola na moju hlavu vypísaná odmena s tou najvyššou možnou sumou. Mesto bolo od môjho počatia Prorokovej cesty až moc nebezpečné, každého koho som stretol či videl... cítil som že mi idú po krku, keby tak len vedeli tú pravdu, že ja nie som on.. nie som "Laurence Barnes" nie som ten Prorok... možno to vedia, a práve to je dôvod prečo ma chcú všetci loviť. Cítil som sa ako zloduch s tou najodpornejšou minulosťou, a že dajú všetko za to aby ma dostali. Musel som vzdorovať, ukrývať sa, hľadať pravdu... No teraz som sa musel sústrediť na inú vec... ako sa dostanem von. Musel som rýchlo niečo vymyslieť. Ak má tento oblek toľko schopností, s ktorou prichádza aj nadmerná sila, musí v ňom byť aj nadmerná sila odrazu v skoku. S neviditeľnosťou som prebehol ku tak 2 a pol metra vysokej stene a silno sa odrazil. Mal som v sebe pochyby že to nevyjde a moje krytie už bude na 100% odhalené. No našťastie sa to vydarilo a ja som skončil na druhej strane. Nevnímal som koľko mám energie, preto sa mi neviditeľnosť vypla. Ja som si len povzdychol, pozerajúc sa na stenu a opierajúc môj zrak zdola hore, v tom som sa otočil... "A máme ťa" stáli tam asi piati ozbrojení muži ktorí na mňa neľútostne zazerali mieriac ich zbrane priamo na mňa "Daj si dole tú masku a ruky za hlavu!" skríkol jeden z vojakov. Bol som v takom pomykove že som absolútne nevedel čo mám robiť tak som na nich len chvíľu nehybne zazeral prehadzujúc svoj zrak z jedného vojaka na druhého. "Povedal som masku dole a ruky za hlavu, hneď!" upozorňoval ma už druhý krát, mal som pocit že ak to nespravím bude im to srdečne jedno a oni spustia paľbu. Na niečo som si spomenul, to tlačidlo na ruke pri ktorom som cítil tú vibráciu... možno práve toto je situácia v ktorej sa mi bude hodiť. Nadvihol som pravú ruku pred seba a stlačil tlačidlo. Tí blázni na mňa len civeli ako by som bol Ježiš. Po aktivovaní schopnosti som vytiahol samopal, prekotúľal sa k jednému vojakovi ktorému som silou mocou rukoväťou samopalu trafil do hlavy, čas ako by sa spomalil. Pri otočke som druhého kopol do brucha, a takou silou že padol na ďalších dvoch, s množstvom pochybností vo mne som uvažoval, či ich nechať tak alebo ich zastreliť. No ja som sa rozhodol. Obaja boli do sekundy mŕtvi. Stál tam posledný chlapík ktorý ustráchane odhodil svoju zbraň, padol na kolená a ruky dal hore. Ja som sa na neho len pozeral ako na tú poslednú špinu ktorú idem zbaviť tohto sveta. "Prosím nezabíjaj ma..." nariekal ako uplakané decko. Skloňoval pri tom vzdávajúc sa hlavu ako keby išiel doslova plakať "Prosím... mám rodinu" V tom som si uvedomil že aj ja som jednu mal... a prísť o rodinu, nie je v nikoho prípade príjemné. Samopal som si pripol na chrbát a podal mu ruku. Nevinne sa na mňa pozrel a prijal moju pomoc, pozerajúc sa na mňa mi položil otázku "Kto vlastne si?" sklonil som hlavu a zamyslel som sa, opäť som sa na neho pozrel "Som Prorok..."

Pokračovanie nabudúce...