Minulosť v Budúcnosti

Odhalenia

Nasadol som do najbližšieho auta a vybral som sa na cestu. A ako obvykle, nevedel som kam. Spomenul som si na ten tablet ktorý som ukradol na tej základni. Od toho všetkého čo sa stalo som sa ani nestihol pozrieť čo v ňom je. Rozhodol som sa teda zájsť niekam ďalej kde ma nebudú schopní nájsť, alebo minimálne miesto kde by im nenapadlo hľadať ma.  Zastavil som teda pri najbližšej opustenej pumpe a auto radšej zaparkoval za budovu aby ich pre istotu nenapadlo prehľadávať to tu ak by išli okolo a uvideli ho stáť tu. V tomto rozpadajúcom sa svete málokde nájdete funkčné auto bez nejakých poškodení, a vzhľadom k všetkej tej skaze sa nedá nič iné ani čakať. Vystúpil som a vstúpil som dnu. Našťastie, táto pumpa bola taká skôr "uzavretá" žiadne okná, iba zadný vchod, predný bol zabarikádovaný. Aspoň ma tam nebolo vidno a ja som mal "veľa času" na preskúmanie informácií nachádzajúcich sa v tom tablete. Pustil som sa teda do toho. Prehľadával som každú stránku, čítal som každé jedno slovo. Mrmlal som si po pod nos a snažil sa preskočiť to nepodstatné "Gould!" Bolo tam to meno.. to meno ktoré mi oblek alebo.. Prorok spomínal, že ho mám nájsť. Bol som z toho už zmätený, ale bola tam aj jeho poloha. Konečne som na 100% vedel kam mám ísť, za kým ísť, kto mi pomôže a možno o tomto všetkom povie viac. Premýšľal som či počkať a odpočinúť si, alebo sa okamžite vypadnúť hľadať toho chlapíka. No rozhodol som sa odísť hneď teraz. Mohli ho nájsť aj tí šašovia z C.E.L.L-u a to fakt nechcem. Ako sa hovorí, kto skôr príde, ten skôr melie. Musím sa k nemu dostať včas. No pokladal som si otázku čo má Gould spoločné s nimi... spolupracoval s nimi ? Možno sa mu vyhrážali že ak nebude niečo spravia jemu alebo jeho rodine... ak nejakú má. Myšlienky museli ísť bokom, musel som už vyraziť. Na lokalizátori som nastavil určenú Gouldovu polohu, ukazovalo mi že musím prejsť 1 míľu, ktorú rýchlosťou 80km/h prejdem za približne 20 minút. Tých 20 minút sa zdalo ako 20 hodín, neustále, od samého začiatku som cítil ako keby sa ten čas proste zbláznil. Chvíľu som si myslel že ide pomalšie, potom rýchlejšie a teraz zase pomalšie, zdalo sa mi to stále, alebo nezdalo? Naozaj to tak bolo? Už mi to ani neprišlo ako realita. Počas mojej cesty som nenarazil na nič zvláštne, samé vraky áut, sem tam nejaké telá mŕtvych vojakov. Išiel som po nejakej vedľajšej ceste kde bolo moc budov, tak som radšej spomalil. Pozorne som si prezeral okolie a hlavou som krútil sprava doľava. Až som uvidel jedno telo ktoré som poznal až moc dobre... prudko som zastavil "Calvin...!" vystúpil som z auta a pribehol k nemu. "Ach nie... Calvin..." priložil som mu dva prsty na krk aby som zistil či ešte žije... no bolo to márne, dávno bol už mŕtvy. Bol to jeden z mužov našej posádky lode keď toto celé začalo... a taktiež môj dobrý a verný priateľ. Poznal som ho asi najdlhšie zo všetkých. Postavil som sa, a odvrátil zrak. Nemohol som sa na to pozerať, na jeho zúbožené mŕtve telo. Aký je to pocit pozerať sa na vášho dlhoročného priateľa, ako len nehybne leží na zemi... a vy viete že ani on ani vy už nemôžete nič spraviť. Nedá sa to ani popísať... nasadol som do auta s jasným smútkom v mojich očiach, ktoré vďaka maske nebolo ani vidno, a pokračoval v ceste. Zostávalo mi možno tak  5 minút cesty. Búrila vo mne netrpezlivosť, tak som pridal aby som tam bol čo najskôr. 

O chvíľu som dorazil do cieľa. Vypol som motor a vystúpil z auta. Došiel som k nejakej továrni, toto bola údajné lokácia kde sa mal nachádzať Gould. Doteraz neviem kto to je a... či mi vlastne môže pomôcť alebo aspoň povedať niečo o tomto všetkom, no bol moja jediná terajšia nádej. Vstúpil som dnu a tam za počítačom, zjavne veľmi zamyslene sedel chlapík v zelenom svetri a okuliarmi. Nič som nehovoril, len som sa ku nemu pomalým krokom priblížil až si ma všimol "Prorok! Vrátil si sa, no už bolo na čase, očakával som ťa, poď za mnou" nemal som na výber tak som ho nasledoval, nechcel som ešte nič hovoriť... pre istotu. Išli sme na druhé poschodie nejakým výťahom ktorý mohol mať tak 50 rokov a mal som pocit že sa za chvíľu rozpadne na kusy a ja s ním. "Poď sem a sadni si na toto kreslo, prevedieme diagnostiku obleku" to kreslo vyzeralo dosť... moderne, moc technologicky a zároveň ďalšia z vecí ktoré som videl tak prvý krát v živote. No povedal mi že si tam mám sadnúť kvôli prevedeniu diagnostiky obleku... takže o tom niečo určite vie. Neodporoval som, nemal som na to dôvod. V kľude som si sadol do kresla a čakal na jeho ďalšie inštrukcie. "Fajn, teraz si daj dole masku, veď poznáš rutinu" V tomto momente sa moje srdce akoby zastavilo. Nemohol som si tú masku dať predsa dole,  keďže vedel všetko o tomto obleku predpokladám že poznal aj jeho pravého majiteľa, Laurenca. "No tak pohni kostrou Prorok, nemáme veľa času" stále mi to hovoril a ja som nevedel čo mám robiť, ak by som to spravil zistil by že to .. pod tou maskou je niekto iný, za čo by ma mal? Ešte by si o mne pomyslel že som pravého Proroka zavraždil a ukradol mu oblek, i keď sám neviem ako by to bolo možné. S neskutočným strachom prebíjajúcim sa vo mne som si masku odistil, už som ju mal takmer dole keď sa Gould zas zamyslene pozeral do monitorov a niečo si tam ťukal do klávesnice. V tom momente sa otočil. Ten výraz v jeho tvári, ako keby už bol pripravený prestreliť mi náboj presne cez stred čela, a teraz by tie náboje svoju prácu odviedli kedže som mal masku dole. "Kto si?! Kde je Prorok?! chvíľu som na neho len civel a akoby stratil reč "Odpovedz! Kde je, a kto si ty?! prečo máš jeho oblek?!" vyzeral neskutočne vydesene a zároveň sklamane... vlastne všetko dokopy. Mal som čo vysvetľovať...

Pokračovanie nabudúce...