Tieň lásky

Rozhovor

Keď sa pondelok blížil ku koncu a ja som rozmýšľala nad dnešným tréningom prišiel ku mne Dominik a ako vždy keď sa nudil postrapatil mi vlasy a vyplazil jazyk. Spravila som to isté čo sa mi samozrejme nepodarilo keďže bol asi o dve hlavy vyšší. Cítila som sa od septembra ako čierna ovca v triede ale aspoň bol pri mne aj s tým arogantným úsmevom. On, Marek a sem tam Timotej.
Sklonil sa, chytil ma za boky a prehodil si ma cez plece.
„Dominik! Okamžite ma daj dolu!" kričala som a všetky očí spolužiakov sa otočili na nás.
„A kúpiš mi džús ?" spýtal sa so smiechom.
„Tak to ani náhodou! To ma môžeš niesť celý deň." pokrútila som hlavou a držala som sa jeho trička.
„Fajn ty tvrdohlavá slnečnica." vzdal sa a položil ma na zem. Slnečnica bola naša prezývka, ktorú sme si vymysleli na začiatku roka keď som si k nemu sadla .Pozeral sa na mňa z výšky sivými urazenými očami a tváril sa dotknutý. Spravila som naňho grimasu a dala mu päsťou do rebier. Len sa nad tým zasmial, že nie som dosť silná. Zamračila som sa naňho a sadla si na svoje miesto. Dominik sa na mňa celý čas škeril tak som mu ukázala prostredník, ktorý mi oplatil. Zagúľala som očami pretože začalo zvoniť na poslednú hodinu.

Hodinu občianky nikto nebral vážne tak som sa otočila k Timovi: „Ako sa máš ?" začala som opatrne.
„Zle ale čo už."
„Keď budeš chcieť hovoriť som tu." navrhla som mu.
„Ďakujem." povedal a zamyslel sa. "Alica sa so mnou rozišla."
povedal nakoniec.
„Aha, prečo ?" tvárila som sa, že to počujem prvýkrát.
„Nemiluje ma. Páči sa jej niekto iný." priznal mi to.
„Ale čo už je to jej rozhodnutie." povedal a ja som ostala zmätená pretože v jeho hlase som nepočula žiadnu ľútosť. Vedela som, že ju miloval pretože to bol on kto za ňou chodil.
„Nie všetko je v živote ľahké. A nájsť svoju lásku na prvýkrát ? To nenájde nikto." povedala som mu a zatriasol sa mi hlas pretože som si spomenula na niekoho spred dvoch mesiacov.
„Aj ja som tu pre teba keby si sa potrebovala porozprávať." povedal a kolenom mi štuchol do stehna.
„Ďakujem." pošepkala som mu a oprela sa o lavicu.

Vtedy v auguste som sa zaľúbila do chalana staršieho o dva roky. Mal sedemnásť, dával mi nádeje a o týždeň už všetko popieral. Bolelo ma to ale vďaka nemu som sa naučila písať básne cez ktoré som ventilovala všetky pocity.

Pozrela som sa na Tima ako hľadí na lavicu a štuchla som ho s nohou aj ja. Nevedela som čo od neho mám čakať ale chcela som mu pomôcť. Človek by na toto nemal byť sám. Štuchnutie mi vrátil a ja som pozrela na jeho ruku. Lakťom som ho jemne udrela a on sa na mňa pozrel. Usmiala som sa naňho keď mi to vrátil. Bol na dne ale nevyzeral tak. Bol na dne a ja som ako jediná mala odvahu ho z toho dna ťahať. Vzdychol si a pozrel na tabuľu s poznámkami. Otočila som sa ku spolužiačke Veronike: „Hej! Prosím pošleš mi potom tie poznámky ?"
„Až večer." zašepkala mi späť.

Na tréning som meškala kvôli kolónam. Rýchlo som sa prezliekla a rozcvičila sa. Celý tréning zbehol rýchlo a po ceste domov som skoro zaspala.  Keď som neskôr stála v sprche nemohla som si pomôcť, myslela som na Tima.