Tieň lásky

Kopačky

Nebudem klamať keď poviem, že to čo nasledovalo celý týždeň po víkende bolo viac než...prekvapivé?!

Môj úžasný spolu sediaci si odo mňa začal každý deň niečo pýtať. Od pera na písanie cez papier až po úlohy. Všetko som mu dávala pretože som bola dobrá duša. Ďalší týždeň som ho pristihla ako na mňa párkrát pozeral. Čo mal za problém ?! Nebola som schopná to pochopiť keďže s Alicou boli stále spolu a ja som bola tá posledná, ktorá by ho zaujímala.

Prešiel mesiac. Október sa blížil ku koncu a začínalo sa ochladzovať. Sedela som doma pretože bol piatok, pršalo a bolo dokonalé počasie na čaj s knihou v ruke . Bola som tak ponorená v príbehu, že som si ani nevšimla kedy mi Vanda písala, teda skôr vyspamovala celé správy. Na to, že sme sa nepoznali ani štyri mesiace sme sa dosť zblížili a skamarátili.
'Čo je také dôležité, že to nemôže počkať ?' odpísala som jej na čo mi ihneď zavolala.
„Čavelo na toto čo ti teraz poviem si sadni." začala rýchlo hovoriť.
„Dúfam, že to je aspoň niečo zmysluplné." vzdychla som.
„Alica sa rozišla s Timom." povedala a mne sa zrazu stiahlo celé vnútro.
„Čože ?! Ako ? Prečo ?....Čo ??!" toto bol šok.
„Hej dala mu kopačky. Viem to od Sama, veď vieš píšem si s ním už dlhšie a on je s nimi v tej ich partii." vysvetľovala mi ale nedokázala som sa sústrediť.
„Uhm, dobre diky, že si mi to povedala, aj keď s tým nemám nič."
„Nemáš ? Simona už cez dva týždne počúvam o tom ako Timo hento a Timo tamto.." povedala to ako holý fakt a ja som ju prerušila: „Dobre ale nemalo to nič spoločné s jeho vzťahom."
„Možno." povedala Vanda a vzápätí sa už lúčila, že musí končiť.
Rozlúčila som sa s ňou, otvorila som správy a pozerala na jeho meno v čete.
'Napísať ? Nenapísať ? Fuck!' Vanda mala pravdu posledný mesiac sa mi pomaly votrel do môjho zorného poľa viac než by som chcela. Nakoniec som to nechala tak pretože to nebola moja vec. 'Keď o tom bude chcieť hovoriť budem tu.' pomyslela som si a pokračovala v čítaní.

Možno som mu nenapísala ale celý víkend som nad tým rozmýšľala. V nedeľu večer som bola v napätom očakávaní čo prinesie pondelok. No a pondelok prišiel rýchlosťou blesku.
Sedela som už v triede a vybaľovala si veci keď vošiel do triedy.
Pozrela som naňho ale jeho oči boli zapichnuté do podlahy. Vyzeral tak ako vždy čo ma prekvapilo pretože som netušila či tak dobre skrýva svoje emócie alebo nič necíti.
„Ahoj." pozdravila som sa. „Čau." odzdravil, povzdychol si a vypýtal si domácu zo sloviny. Kým ju prepisoval nenápadne som si ho prezrela.

Hnedé vlasy, ktoré sa mu mierne točili mal po bokoch ostrihané. Belasé modré oči pod hrubým obočím boli výrazné ako vždy. Pery stisnuté do čiary ako vždy keď sa sústredil. A postava futbalistu sa ledva zmestila pod lavicu. Bol pekný, to som musela uznať. Samozrejme si to uvedomoval aj on a všetci okolo pretože dievčat okolo seba mal stále viac než dosť.

Zazvonilo tak som od neho otočila hlavu a pozrela sa dopredu. Oči sa mi stretli s Marekovými tak som mu vyplazila jazyk. Nezareagoval len sa otočil. Do triedy vchádzala učiteľka, Timo mi posunul po lavici zošit a pošepkal: „Ďakujem."