Sila viery

Prológ

Matka vtrhla do mojej izby, rozrušene sa na mňa dívala, nepovedala ani slovo a hodila mi na posteľ tašku. Nahádzala mi do nej zopár najobyčajnejších šiat a topánok, za ktoré by sa hanbili i naše slúžky a konečne sa ozvala. „Musíš okamžite odísť. Isaiah ťa odvezie a ty sa tu už nikdy neukážeš, dieťa. Nikdy. Rozumieš?" Nerozumela som. Bola som vydesená a zmätená. Matka ma objala, dala do rúk tašku a viedla ma von schodmi pre služobníctvo. V malej bričke sedel môj brat. Netrpezlivo poklopkával bičom o koleno.
„Konečne. Musíme už odísť." Nasadla som. Isaiah šľahol kone a tie sa rozbehli zadnou cestou preč. Matka nehybne stála a pozerala za nami, kým sme nezmizli v tme. Kone uháňali, ako by im šlo o život. Prešli sme niekoľkými dedinami. Pred ďalšou brička spomalila a motali sme sa uličkami, kým sme nezastali pred jedným malým domčekom s veľkou záhradou. Isaiah zoskočil, významne na mňa pozrel a kráčal ku žene, ktorá čakala pri strome. Niečo zamrmlal, podal jej obálku a... odišiel. Bez rozlúčky, bez jediného pohľadu na mňa.
Stará žena podišla ku mne. „Poď, drahá. My dve sa spolu budeme musieť naučiť žiť." Uprela na mňa veľké láskavé oči a jemne ma postrčila dopredu. Nasledovala som ju k nízkym dverám. Domček bol malý, no útulný a čistý. „Tu budeš spať. Žiaľ, viac izieb tu nie je." Na stene boli natlačené dve postele koncami k sebe, aby zabrali čo najmenej miesta. Na druhej stene bola pec, na ktorej sa pravdepodobne varilo. Uprostred stál malý stôl s dvomi stoličkami a to bola celá výbava. Klesla som na posteľ, ktorú mi ukázala a bolo mi do plaču. „Dobrú noc, Esther." Žena odišla do maličkej komôrky. Vrátila sa v dlhej nočnej košeli, sfúkla sviečku a ľahla si. Prikryla som sa prešívanou dekou. Moje telo bolo unavené, no moju myseľ stále zamestnávali desivé myšlienky. Stále som sa nedokázala spamätať. Ešte včera som bola dcérou grófa a dnes... som menej než posledná slúžka. Nepokojne som sa prevaľovala, až kým ma nepremohol nepokojný spánok.
Prebudila som sa. Cez malé okienka vnikali slnečné lúče. Posteľ oproti mne bola prázdna. Zmocnilo sa ma zúfalstvo. Tak veľmi som túžila porozumieť...
Obliekla som si jednoduché šaty. Boli prekvapivo pohodlné. Žiadne príšerné korzety a šnurovačky. Dokázala som sa obliecť bez pomoci druhých. Na stole som zbadala papier. Zvedavosť mi nedala. Otvorila som ho a čítala som.
Drahá Esther,
viem, že nechápeš, čo sa udialo. V tejto rodine už nie si vítaná. Tvoj otec Ťa vydedil a zriekol sa Ťa. Poznáš jeho tvrdosť a neústupnosť. Museli sme Ťa poslať preč. Aby si bola v bezpečí. Si silná mladá žena, viem, že s trochou snahy si zabezpečíš lepší život. Kým si neplnoletá, budeš bývať u Marion. Poznala sa s mojou matkou a súhlasila, že ťa prichýli. Dúfam, že vieš, ako veľmi Ťa ľúbim. Budeš mi chýbať, srdiečko. Budem na Teba vždy s láskou spomínať.
Tvoja Mamá