Sila viery

Kapitola II

Esther dorazila s Londonom do domu. „Od zajtra začínaš pracovať. Polly ti ukáže čo a ako."

„Ďakujem."

„Ešte si sa nestretla s druhým pánom Winstonom. Je to mladší brat pána Aarona, pán Amos. Každopádne, panstvu sa vyhýbaj ako sa dá, si obyčajná slúžka. Nepozeraj sa im do očí, buď neviditeľná, tichá a rýchla. Rob všetko tak, aby nevedeli, že si tam. Od zajtra sa premeníš na ducha. V určitých hodinách nesmieš opustiť priestory pre služobníctvo - nemajú radi, keď sa tam motá niekto nezvaný." Povýšene sa usmial a nechal ju samú. Sadla si na tvrdé lôžko v maličkej izbe, ktorú zdieľala s ďalším mladým dievčaťom. Obzerala si ju a prázdnota v jej duši rástla. Po lícach sa jej opäť rozbehli potôčiky sĺz, ukryla si tvár do vankúša a potichu vzlykala. Opäť videla matku miznúcu v tme, brata s prísnym výrazom, malú chalúpku, ku ktorej dorazili, pociťovala smútok, keď jej Isaiah nevenoval jediný pohľad... srdce jej pukalo od bolesti. Videla pokojnú Marion na posteli, truhlu... tento veľký dom, kde neznamenala nič, kde ju nikdy nikto nebude mať rád a bude musieť byť neviditeľná, povýšené pohľady všetkých, ktorí tu pracujú roky. Dlhý plač ju vyčerpal a ona zaspala. Nebol to však milosrdný spánok, ktorý by jej dal úľavu - mučili ju sny, tie hrozné sny, v ktorých všetku bolesť prežívala znova a znova. Budila sa v horúčke a opäť upadala do búrky snov a vôbec nevnímala milú tvár, ktorá sa nad ňou skláňala a snažila sa ju upokojiť. Skoro ráno sa konečne upokojila. Spala už potichu, bledá a vyčerpaná. Keď otvorila oči, pri jej lôžku sedela Polly, s hlavou položenou na matraci. Keď sa na ňu pozrela, zodvihla hlavu a láskavosť v jej očiach dala Esther nádej. Prvý lúčik svetla nádeje v tmavých dňoch.

„Cítiš sa už lepšie?" pohladila ju po vlasoch. „Celú noc si blúznila."

„Neviem.."

„Poď, musíš vstať, rýchlo sa najeme a ja ti ukážem čo treba ako robiť. Prepáč, nemôžeš už dlhšie ležať. Keby je to na mne, dopriala by som ti spánok.." pousmiala sa.

„Nevadí. Som zvyknutá pracovať." Umyli sa, išli do kuchyne, kde im kuchárka dala po miske kaše. Bolo tam viacero slúžok a sluhov, rozprávali sa, smiali, no keď zbadali Esther, stíchli a nedôverčivo na ňu hľadeli.

„Čo pozeráte, toto je Esther, bola by som veľmi vďačná keby ju prijmete medzi seba, lebo tak skoro neodíde. Najal ju pán Aaron." Prekvapenie v očiach prítomných nedalo Esther pokoj.

„Ako je s tým spojený pán Aaron?"

„Jednoducho. Nikdy nikoho nenajal. Výber necháva vždy na matku. A teraz, mládež," zvýšila Polly hlas, „môžete sa predstaviť našej novej priateľke a privítať ju." Esther bola prekvapená ako všetci útlu mladučkú Polly poslúchajú. Aj tí starší zamračení muži. Jeden po druhom všetci prišli k nim, potriasli jej rukou a predstavili sa. Zapamätala si len pár mien. Posledný sa pri nej pristavil vysoký hnedooký mládenec.

„Volaj ma Ed. A vitaj medzi nami." Žiarivo sa usmial, zatiaľ sa spolu s Polly správal najpriateľskejšie. Vedela, že títo dvaja sú jej anjeli strážni. Všimla si, ako sa pozrel na Polly. Pochopila, že sa tí dvaja ľúbia.

Po raňajkách, ktoré netrvali dlho, sa všetci vytratili z kuchyne a šli si plniť povinnosti. Dve dievčatá, ktoré sa už spriatelili, chodili všade spolu, staršia mladšej všetko vysvetľovala, ukazovala, dávala jej priestor, aby sama skúsila veci. Popri tom sa o sebe veľa dozvedeli. Esther diskrétne vynechala časť o tom, že je vydedená dcéra grófa, pozmenila to na príbeh, kde jej rodičia zomreli a ona šla ku svojej tete, ktorá takisto zakrátko zomrela. Túžila niekomu povedať pravdu, no vedela, že títo ľudia by to nepochopili.. začali by sa na ňu pozerať inak a stratila by ich priazeň.