Sila viery

Kapitola I.

˷Odkedy som od matky dostala prvý a zároveň posledný list, ubehol rok˷
Otvorili sa dvere. Vyšlo z nich mladé dievča v jednoduchých šatách, so šatkou na hlave a žiarivým úsmevom. V ruke držalo vedierko so zrnom pre sliepky, ktoré sa motali po celej záhrade. „Ná, pipi," veselo pokrikovala po operencoch a rozhadzovala hrste zrna okolo seba. Chvíľu po nej sa vo dverách objavila stará žena.
„Zo včera máme ešte pár vajec, spravíme si z nich obed, Esther."
„Dobre, teta, keď nadojím dosť mlieka, pôjdem ho predať. Na obed budem doma. Máme ešte niečo, čo by sa dalo speňažiť?"
„Ach, tá najkrajšia zelenina určite poteší kuchárku pána Huga. Môžeš tam zabehnúť, ale veľa peňazí za to nedostaneš." Esther pokývala hlavou a išla plniť každodenné povinnosti s takou ľahkosťou a ochotou, že by to zahrialo pri srdci aj najväčšieho mrzutca. V malej maštali podojila kravu, pohladila ju a vyviedla do ohrady, aby sa napásla. V záhrade našla najkrajšie kusy zeleniny, opatrne ich odtrhla, očistila zásterou a dala do košíka. Uviazala si čistú zásteru, vzala košík a putienku s mliekom. „Vrátim sa." Zasmiala sa a zmizla za zákrutou. Stará žena stála v záhrade so založenými rukami. Moja drahá Esther.. na toto si nebola stvorená. Si grófka, nie slúžka.. zaslúžiš si lepší život...
Esther sa náhlila prašnou cestou, hladná, no predsa veselá. „Dobrý deň! Doniesla som mlieko, čerstvé, za pár drobných a je vaše."
„Bež preč, keď chceš predať mlieko, musíš chodiť skoro ako mladý Taylor."
„Dovidenia," posmutnela. Keď ju odbili aj v tretích dverách, zmocnilo sa jej zúfalstvo. Ani kuchárka pána Huga ho nechcela. Zeleninu naveľa-naveľa vzala, no pohrozila jej, nech sa aspoň týždeň neukazuje. Nešťastná si sadla na kraj cesty a začala smokliť. V ruke držala najmenší peniaz, aký kedy dostala. Čo mi len povie teta Marion? Už dlho jeme len chlieb a zemiaky.. všetko ostatné sa snažíme predať a čo je z toho? „Ste v poriadku, slečna?"
„Ach, áno, prepáčte, nechcela som svojím plačom obťažovať." Zdvihla sa, nedbalo zotrela slzy a s úklonom chcela odísť.
„Môžem vám nejako pomôcť?" vyzeral ako bohatý džentlmen, nikdy ho nevidela.
„Od vás pomoc nemôžem žiadať, pane. Iba, že by ste chceli kúpiť čerstvé.. takmer čerstvé mlieko." Uprene pozerala na putienku v ruke. „Beriem ju. No nemám ho do čoho preliať, ak sa tu zajtra stretneme, vrátim ju." Vzal od nej nádobu. „Toto máte ako zálohu, že sa vrátim." Odopol zo zápästia zlaté hodinky. „Budete ma tu čakať s nimi o tomto čase. Zaplatím vám zajtra." Pohľadom skákala z neho na hodinky vo svojej ruke. „Neboj sa, keď ich nevrátiš, nájdem si ťa a už tak príjemný nebudem." Usmial sa, pokynul hlavou a odišiel. Esther utekala domov.
„Teta Marion! Teta Marion!" ledva lapala po dychu. Vyrozprávala, čo sa stalo.
„Dievča, buď sa na nás usmialo šťastie, alebo nás čakajú problémy."
„Dúfajme, že to bolo šťastie a poďme si užiť tento nádherný deň." Hodinky odložili na bezpečné miesto. Spoločne varili a rozprávali sa, Esther popustila uzdu svojej fantázie a nachvíľu sa zasnívala.
„Čo sa deje, drahá?"
„Ale nič.. len som si predstavila iný život.. ale teraz by som nemenila. Mám sa tu oveľa lepšie.. aspoň niekde som prijatá." Marion ju začala hladiť po vlasoch. Šepkala jej láskavé slová.. „Myslíte, že ich ešte niekedy uvidím?"
„Neviem. Naozaj neviem. Ak hej, bolo by to na dobré?"
„Asi nie." Zdvihla sa, smutne sa usmiala.. „Som vďačná za všetko, čo ste mi dali." Objala starú ženu.
Ráno vstala, umyla sa, čo najrýchlejšie si odbavila ranné práce a utekala s hodinkami na dohodnuté miesto. Čakala hodinu, čakala dve, nikto nechodil. Čakala takmer celý deň, keď sa konečne pri západe slnka objavil neznámy dobrodinec.
„Dobrý večer."
„Dobrý večer, pane." Esther sa uklonila. „Som tu ako ste žiadali. Tu sú vaše hodinky." Podala mu zlato a uprela svoj pohľad do tých oceľovosivých očí. Nachvíľu sa v nich stratila.
„Si dobré dievča. Málokto by čakal celý deň. Si čestná." Láskavo sa usmial a podal jej malý mešec. „Dokázala si, že si naozaj hodná odmeny."
„Ale... pane.. to-to-to... toto nemôžem prijať."
„Ale môžeš. A tu je putienka. Aby si mala do čoho dojiť. Verím, že sa ešte stretneme..."
„Esther." Sklopila zrak.
„Zbohom, Esther. Alebo skôr do skorého videnia."
„Zbohom, pane."
Dni od tohto stretnutia plynuli pomaly, Esther sa čoraz častejšie strácala v myšlienkach a spomienkach a bola tak nepozorná, že si o ňu Marion začala robiť starosti. Pokúšala sa s ňou hovoriť, no vždy to dopadlo neúspešne. Mladá dáma začala dospievať i po inej stránke. Nikdy nemyslela, že jej myšlienky bude zamestnávať niekto vysoký so sivými očami a tmavými vlasmi. Jej šestnásťročné mladé ja začalo okúšať problémy detí, ktoré sa začínajú meniť na dospelých ľudí.
V nedeľu sa roztržito pripravovala do kostola. „Esther, drahá, dnes nepôjdem. Necítim sa dobre, potom mi povieš, o čom náš pastor hovoril." Objali sa. Esther šla pomalšie ako zvyčajne, starostila sa. Marion poslednou dobou vyzerala krehko. Bola bledá, málo jedla.. a nechcela lekára. Pravda, stál veľa, no peniaze mali od toho bohatého džentlmena...
Na kázeň prišla neskoro, ľudia na ňu vrhali nevraživé pohľady, keď sa predierala na svoje miesto a pastor nenápadne vyslal zúfalý pohľad k nebesám. Nevnímala, čo hovoril. Počula len jedinú vetu... Dnes budeš so mnou v raji... dnes budeš so mnou v raji....zhrozila sa. Marion! Teta Marion... určite zomrela... hrôza ňou prenikla od hlavy až po päty. Nikdy necítila takú istotu ako dnes. Nemohla čakať, kým skončí kázeň, vybehla z kostola, utekala po ceste, zakopla a spadla. Cítila sa ponížene. Pokúsila sa postaviť, no jej noha to nedovolila. Ako sa dostane domov?
Po chvíli započula hlas. „Nepotrebuješ pomoc?" najradšej by sa prepadla pod čiernu zem. Vždy, keď sa stane niečo škandalózne, musí tam byť on. Radšej predstierala, že omdlela. Prerátala sa. Otočil ju na chrbát a počúval jej srdce... očervenela po korienky vlasov. Otvorila oči a začala koktať.
„Ja.. som v poriadku."
„Naozaj? Myslel som, že sa nevieš postaviť." Takže divadlo s omdletím nezabralo, videl ju už predtým. „Môžeš protestovať, no nepomôžeš si." Zodvihol ju do náruče a niesol ju. „Musíš ma navigovať, neviem, kde bývaš." Nesmelo mu hovorila, kde má odbočiť, pri bráne sa usmiala.
"Tu stačí. K domu sa už dostanem".
„Ešteže čo." Niesol ju až dovnútra. Keď otvoril dvere, ovanul ich nezvyčajný pokoj.
„Počkajte. Dnes som ušla z kostola.. mala som zúfalý pocit, že moja.. teta Marion zomrela.. asi som blázon no.." zložil ju na nohy, podoprel ju a popri ňom hopkala do veľkej izby. Na posteli ležala žena, prikrytá prešívanou dekou, s vlasmi rozprestretými na vankúši. Nehýbala sa, bola takmer priesvitná, s nadpozemským výrazom na tvári. Esther k nej dokrívala, dotkla sa jej studeného líca...
„Mrzí ma to." Mal nezvyčajne hrubý hlas. „Máš nejakých príbuzných?" so zaslzenými očami pokrútila hlavou. „Ona mala?"
„Nie. Ale.. mohli by ste to prosím čo najskôr oznámiť rodine Gratenových? Viem, že ju poznali. Môže pre nich niečo znamenať, hoci je chudobná."
„Samozrejme. Ak nevyriešia pohreb, postarám sa oň. Zatiaľ.. ak nie si proti, poď so mnou do nášho domu. Keď budeš mať zdravú nohu, môžeš pracovať."
„Ďakujem." Opäť - ako pred rokom - si narýchlo zbalila veci, ktorých nebolo veľa a spolu s mladým mužom odišla. „Ako sa voláte, pane?"
„Winston. Aaron."
Cestou v bričke sedeli ticho. Esther sa snažila ovládať emócie a neplakať. Aaron ticho sedel a hlavou sa mu honili myšlienky. Vo väčšine hrala hlavnú rolu dievčina sediaca pri ňom.
Kto to je? Čo má spoločné so silnou a váženou rodinou Gratenových? Prečo ju všade stretáva a prečo jej dal prácu keď ju nepozná? Matka bude zúriť.
Bričkou prešli ku vchodu pre služobníctvo. „London! Pomôž jej do izieb pre služobníctvo. Od dnes tu pracuje. Vlastne - až keď sa jej vylieči noha, čo je záležitosť pár dní. Dovtedy na ňu dáš pozor." Majestátne odkráčal a Esther sa začala desiť jeho panovačného tónu.

Nadišiel deň pohrebu. Esther už chodila takmer normálne. Obliekla si čierne šaty. S Londonovou pomocou sa dostala na dedinský cintorín. Bola napätá. Uvidí matku, brata, sestru? .. alebo ich otec nepustí? Stále verila, že jej nepíšu, aby ju ochránili.
Pastor mal dojímavý príhovor, všetci ju poznali, teda všetci chudobní. Získala si srdcia mnohých. Pán Winston stál obďaleč a v tichosti pozoroval celú ceremóniu. Esther sa zastavilo srdce keď zbadala lokaja z Gratenovského domu. Ignoroval ju. Nestála mu ani za ten pohľad. Ronila veľké slzy - už nie nad smrťou jedinej osoby, ktorá ju milovala, ale nad krutosťou vlastnej rodiny. Neexistovala pre nich. A už nikdy existovať nebude. Jedine keby sa vydá za bohatého muža, ale ktorý by ju chcel? S pochybnou povesťou odvrhnutej dcéry vo vyhnanstve...