Sila viery

Kapitola III

Amos stál pred veľkým zrkadlom. Nervózne pozeral na svoj odraz. Čierne vlasy mal sčesané a upravené. Jeho opálená pleť ostro kontrastovala s modrými očami. Strnisko mal dokonale upravené, košeľu vybielenú, golier rovný, vesta mu obopínala hruď a cítil sa ako šašo. Potriasol hlavou, vlasy si rozstrapatil rukou. To je lepšie. Hlavou mu vírili myšlienky. Stretne všetkých, ktorých tu pred rokmi bez rozlúčenia nechal. Začal flirtovať s predstavou úteku. Len tento raz. Nechce sa zúčastniť tejto zbytočnej spoločenskej udalosti. Pred očami sa mu vynorila matkina tvár s prosebným výrazom. S ťažkým povzdychom opustil izbu a kráčal ku schodom. V polceste sa k nemu pridal Aaron.
„Prepáč ten včerajšok. Mal som ti to povedať nejak citlivejšie.“
„To je v poriadku.“ Bolo to v poriadku. Ale tá noc.. určite zobudil celé sídlo. Mrzelo ho to. Rozpačito si hľadel na topánky. Tak ako veľakrát predtým.
„Všetko bude dobré.“ Aaron prekonal svoju hrdosť a brata krátko objal.
„Vďaka.“
„Ale, niekto je rozcítený.“ Usmiala sa Julie. V bielych šatách vyzerala ako anjel. Ak existujú uštipační anjeli s tmavými vlasmi. Amos ju štuchol, Aaron si ju začal doberať a veselá kopa sa dovalila do vstupnej haly. Sála bola nachystaná na večierok, jedáleň bola prestretá. Sluhovia sa prekonali, každý jeden kút bol vyzdobený bielymi girlandami a všakovakými čačkami. Ako prví prišli hudobníci, zložili si veci a začali ladiť nástroje. Pani Winstonová sa postavila ku dverám a začala vítať prvých hostí. Jej deti stáli obďaleč a zdvorilo sa prihovárali každému, kto šiel okolo nich. Na každej tvári sa zračilo prekvapenie, keď zbadali Amosa.
„Amos Winston.“ Srdečný hlas ho zahrial. Colin k nemu kráčal so širokým úsmevom a roztiahnutými rukami. Bratsky ho objal. „Bez teba bol Ebbington ponurý a smutný.“
„Colin, starký. Ako žiješ?“
„To by som sa mal pýtať ja teba. Veď počkaj, po večeri ťa vyspovedám.“ Vysoký Ír sa obráti k Julie a usmial sa. Jemne jej pobozkal ruku. Bratia na seba pozreli a prevrátili oči.
„Správajte sa slušne, v spoločnosti sa očami neprevracia.“ Zahriakla ich matka.
Keď to vyzeralo, že všetci pozvaní sú v sále, sluhovia v pekných oblekoch začali nosiť tácky s nápojmi a jednohubkami, zatiaľ čo sa panstvo rozprávalo. Amos sa zatiaľ úspešne vyhýbal rodine Ashverových. Slečna Ashverová k nemu niekoľkokrát zamierila. Buď sa dal do reči s najbližším človekom, vzal si jednohubku alebo zamieril k niekomu, kto vyzeral osamelo. Ó ako veľmi túžil aby večer plný hrôzy čím skôr skončil. Vysielal zúfalé pohľady ku Colinovi, ktorý sa bavil zo všetkých najviac. Jeden z jeho pohľadov zachytil, no ako odpoveď mu prišlo jemné pokrútenie hlavou a rozhodenie rukami. Ešte ani nezačal poriadne dvoriť Julie a už odmieta zabaviť inú slobodnú slečnu v prospech dlhoročného priateľa. Amos pochopil, že sa už ďalej nemôže vyhýbať. Pozbieral všetku odvahu a kráčal k Mary.
„Dobrý večer, slečna,“ uklonil sa a naznačil bozk na ruku.
„Dobrý večer, pán Amos. Myslím, že by sme sa mali pozhovárať. Váš nečakaný odchod pred rokmi všetkých zaskočil.“
„Bol nevyhnutný.“
„Čo také sa mohlo udiať, že ste museli utekať?“ Predstierala záujem, pozorne sledujúc každý jeho pohyb.
„Dáte si niečo na pitie? Varené víno alebo punč?“ Jeho chladný úsmev úmyselne prehliadla a nedala sa odbiť.
„Chýbali ste mi. Som rada, že ste späť.“
„Kiež by som mohol povedať to isté. Ebbington už nie je ako pred rokmi.“
„Ako by aj mohol byť, vaša neprítomnosť sa viditeľne odrazila na každom kúsku.“ Hľadela mu do očí. Začínal sa cítiť čoraz nepríjemnejšie.
„Slečna, mrzí ma to. Všetko, čo som vám vtedy dávno povedal. Zmenil som sa. Je koniec.“ V očiach jej zbadal iskričku hnevu. „Čakáte, že s mojím návratom sa všetko vráti do starých koľají. To žiaľ nikdy nebude možné. A teraz ma, prosím, ospravedlňte.“ Chcel odísť, no zadržala ho.
„Jeden tanec a vysvetlenie. Toľko si snáď zaslúžim. Alebo sa zo slušného Amosa Winstona stal odvalenec?“
„Jeden tanec a vysvetlenie,“ zopakoval. „Nič viac. Naše cesty sa navždy rozídu.“
„Presne tak.“ Bol si istý, že Mary sa len tak nevzdá, no tanec a vysvetlenie jej naozaj dlhoval. Odviedol ju na parket a keď zazneli prvé tóny valčíka, uklonil sa. Hľadal správne slová ako vyjadriť to, čo sa stalo, bez vyzradenia rodinných tajomstiev. Keby jej povie všetko, nenechá si to pre seba a zničí jeho povesť. Jemu by to nevadilo, no záležalo mu na rodine. Po parkete sa pohybovala ladne ako labuť. Tiež nebol zlý tanečník.
Celá sála ich obdivovala. Modré šaty ladili s jeho očami. Boli dokonalým párom. Nejeden účastník pocítil žiarlivosť. Amos sa vrátil po štyroch rokoch z Ameriky a predsa mu krásna Mary Ashverová venuje plnú pozornosť. Keď hudba stíchla, nastalo hrobové ticho. Až vtedy si všimli, že boli na parkete jediní. Ozval sa potlesk. Rukami pokynul ku svojej partnerke a tiež zatlieskal. Po chvíli sa nástroje opäť rozozvučali a na parket sa prihrnulo množstvo párov. Mary požiadal o tanec Aaron a tým dal Amosovi možnosť vypariť sa. Vyšiel zo sály a utiahol sa do pánskeho salóna. Tam sedela väčšina ženatých mužov. Rozprávali sa, popíjali víno a fajčili. Sadol si do kúta. Tvár zaboril do dlaní a premýšľal, čo zrovna spôsobil. Sólo tanec... s tou, ktorej sa zrovna pokúsil navždy zbaviť. Koľko klebiet bude putovať od ucha k uchu v nasledujúcich dňoch? Mal prezrieť jej úskočnosť. Vedela, že sa k nim na valčík nikto nepridá. Za tie roky zabudol, ako to chodí v upätej Anglickej spoločnosti. Amerika je iná. Voľnejšia. Lepšia.
„Prepáč.“ Zdvihol hlavu. Pri ňom sedel Colin s kajúcnym pohľadom. „Mal som ti pomôcť. Nemal som myslieť na seba.“ Amos mávol rukou.
„Stalo sa. Som hlupák, že som zhltol návnadu i s navijakom. Už sa tam nevrátim. Ani na večeru ani kvôli ničomu inému.“ Pozeral do zeme a tichším hlasom dodal: „Ani kvôli matke.“
„To je v poriadku. Pohodlne sa usaď a stráv čas so starým priateľom.“ Usmiali sa, presunuli sa k šachovému stolíku a začali sa rozprávať.
„Musel som odísť. Objavil sa otec a nebolo pre mňa bezpečné ostávať tu.“ Colin prikývol. Potom sa mu rozjasnila tvár.
„Nekazme si večer problémami. Porozprávaj mi o živote za Atlantikom.“ Amos sa zamyslel. Tie štyri roky boli preňho vykúpením, napriek tomu, že prvé dva roky ešte stále zúrila vojna. Rozprával Colinovi o svojich zážitkoch, aké náročné bolo obdobie vo vojne, že sa mu podarilo pridať k vojakom Únie a neľutuje to... po atentáte na prezidenta Lincolna skončila vojna a on začal podnikať. Behom dvoch rokov sa jeho obchod rozrástol a on získal pekný obnos peňazí. Dočasne zveril podnikanie v Amerike svojmu priateľovi. Plánoval sa vrátiť, len o tom ešte nikomu nepovedal.
S Colinom prežil príjemnú časť večera. Keď nadišiel čas večere, zdvihol sa a nepozorovane vykĺzol do záhrady. Snehové vločky sa pomaly znášali k zemi. Od úst sa mu rozplývali obláčiky pary. Pozeral do tmy a vysielal k nebu prosbu za skorý návrat do Ameriky. Nič ho tu nedržalo. Iba povinnosť.
Kráčal po bielom poprašku a zanechával za sebou stopy. Obišiel dom, bezcieľne blúdil po záhrade, preberal v sebe celý večer. Stále ho zožierali výčitky z toho, čo spôsobil. V hlave sa mu začal rodiť plán. Pobral sa k stajniam. Vošiel k Blizzardovi. Kôň sa posunul a nechal miesto pre svojho pána. Ten si sadol na slamu a oprel sa o stenu boxu. V stajniach bolo o niečo teplejšie ako vonku. Po chvíli mu začala padať hlava nabok. Zaspal. Zobudil sa hlboko v noci, premrznutý na kosť a celý rozlámaný. S pomocou koňa sa postavil a odkríval do domu. Všetci spali. Oheň v jeho izbe pomaly vyhasínal, tak zišiel naspäť dolu a smeroval do kuchyne v suteréne. Kuchárka nechala vytiahnuté suché koláčiky. Bolo tam teplo a príjemná atmosféra. Z nádoby s mliekom si nalial do hrnčeka. Sadol si na pracovnú dosku ako kedysi, keď bol chlapec, popíjal mlieko a konzumoval jeden koláčik za druhým. Betty by sa smiala, keby ho vidí. No nebola tu. Bol sám. Opustený...
Začul šuchotanie. Zoskočil a poobzeral sa po kuchyni. Nikoho nevidel.
„Je tu niekto?“ ďalej sa rozhliadal.
„Prepáčte, pane...“ z kúta sa ozval jemný hlások. Už chápal, prečo ju nevidel. Zastrčená vo výklenku, ticho ako myška. Ako dlho tu bola? „Hneď odídem. Nemala som odvahu odchádzať, keď ste prišli.“
„Nemala by si spať?“
„V nedeľu mám voľno.“ Uklonila sa.
„Nemusíš odchádzať. Prepáč, nevedel som, že tu si.“ Opäť si sadol na dosku a potľapkal po voľnom mieste vedľa seba. „Dáš si mlieko?“ Nesmelo prikývla. Nalial jej do druhého hrnčeka. Sadla si k nemu, opatrne popíjala a pôsobila rezervovane. Ďalej do seba hádzal koláčiky. „Betty je najlepšia kuchárka.“
„To je.“ Stále hypnotizovala dlážku.
„Môžem odísť, ak ti prekážam. Bola si tu skôr.“
„Nie. Nemusíte.“
„Esther, však?“ Prikývla. „Nemusíš sa ma báť.“ Esther sa usmiala.
„Ja sa vás nebojím. Len som vás nečakala.“
„Videla si ten večierok?“ Opäť prikývla. „Hrôza. Utiekol som stade.“
„Pre niekoho je to bremeno, pre iného by to bolo požehnaním.“ V očiach jej čítal smútok a túžbu. Vedel, prečo.
„Chýbajú ti?“ Strhla sa a neveriacky naňho pozerala.
„Čo prosím?“
„Či ti chýbajú.“
„Kto?“
„Prepáč. Nemám právo sa do toho starať.“ Zatiaľ, dodal pre seba.  
„Ospravedlňte ma, pane, idem do svojej izby.“ Stroho sa uklonila a bez jediného pohľadu naňho odišla. To nebol najlepší začiatok. No keby vedela...