"Ako-ako je to možné?" Spýtal sa otec
"Veď normálne" povedal Luke
"Počkaj ale naozaj?" Spýtal sa James, zrejme to ešte stále nepochopil
"Áno" povedal smutne Luke
Ja som zasa začala plakať
"Bože, to je mi ľúto, naozaj. Luke neboj sa, ty to zvládneš" prehovorila Megan
"Dúfajme" povedal Luke
Musela som ísť na čerstvý vzduch. Postavila som sa od stola, ospravedlnila sa a povedala že zachvíľu prídem. Vyšla som na ich záhradu
Prechádzala som z miesta na miesto. Hlavu som mala plnú Luka, nezvládnem to keď zomrie. On sa musí vyliečiť, musí
"Lexie, si v pohode?" Prišla zamnou Megan
"Úprimne?" Spýtala som sa mrzuto
Megan prikývla hlavou a nechala ma pokračovať
"Nie, niesom v pohode. Môj priateľ má rakovinu a nie je isté či sa z toho dostane, tak ako by som mohla byť v pohode?" Už som na ňu skríkla a ona sa zľakla
"Lexie, krikom to nevyriešiš. Ja viem že to bolí ale zvládnete to" povedala
"Ako môžeš vedieť aké to je? Ty máš šťastný život, manžela a aj dieťa, nič ti nechýba a ideš ma tu poučovať" vykričala som jej
"Lexie, na toto nebudem reagovať, viem že máš nervy a si nahnevaná na celý svet ale musíš sa postaviť na nohy a pomôcť Lukovi" povedala mi
"Prepáč mi Megan, ja-"
"To je v pohode" povedala s úsmevom
Podišla ku mne a objala ma. Toto som potrebovala
Prišli sme aj s Lukom domov. Dnes príde Max, privezie ju jej kamarátka. Dnes jej to budeme musieť oznámiť
"Zlato si v pohode?" Z mojich myšlienok ma vytrhol Lukov hlas
"Á-áno" povedala som. Neudržala som sa a zasa sa rozplakala
Luke ma vtiahol do objatia a hladkal po chrbte
"Viem že sa bojíš, Lexie. Zvládneme to, jasné? Zvládli sme už toľko vecí a túto zvládneme tak isto" potichu mi hovoril
On ma utešoval, pričom on je ten s chorobou a ja som tu tá, čo ho má podrážať
"Lexie zvládneme to, dobre?" Ešte raz na mňa prehovoril
"Zvládneme" povedala som s uplakaným hlasom
"A teraz prestaň plakať, nechcem aby si plakala kvôli mne" hovoril s pokojným hlasom, no tiež mu vyšlo pár sĺz
"Ako to že vyzeráš tak v pohode a zmierený ak by náhodou...?" Spýtala som sa ho a pozrela mu do očí
"Keďže ťa veľmi milujem, poviem ti pravdu. Niesom zmierený Lexie, ale nechcem aby ste ma videli tak zničeného a zúfalého. Nechcem ešte zomrieť, mám s tebou naplánovanú celú budúcnosť, deti, svadba a život až do smrti. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Sľúb mi, že keď odídem, nebudeš toľko smútiť a nájdeš si niekoho lepšieho" dopovedal a vytieklo mu niekoľko dalších sĺz. Tak ako aj mne
Pokývala som hlavou, na znak nesúhlasu
"Ja milujem iba teba Luke a vždy budem" povedala som mu a vytieklo mi niekoľko dalších sĺz
On sa na mňa usmial a pobozkal ma
"Nikoho iného nechcem a nikto iný u mňa nebude, ja chcem iba teba" plakala som
"Ja viem Lexie. Veď aj ja teba, neboj sa, dobre to dopadne" povedal a pritiahol si ma k sebe bližšie
"Som domaaa" zakričala Max
Aj som zabudla že má prísť. Rýchlo som si utrela oči a snažila sa vyzerať normálne. Ale určite si to všimne
"Sme v obývačke" zakričal jej Luke
Prišla za nami a objala nás
"Deje sa niečo?" Spýtala sa. Vedela som že si to všimla
Ostala som ticho a pozrela sa na Luka
"Vieš Maxie..." začal Luke
"No?"
"Mám rakovinu" povedal to a ja som ledva zadržiavala plač
"Čo? Ako? Kedy?" Spýtala sa vyplašene
"Pár mesiacov ale naozaj iba pár" povedal jej
"Chodím aj na liečby ale nezaberú na 100 percent" povedal jej
"Preboha" rukou si prekryla ústa
Podišla k nám a objala Luka. Bolo počuť ako plače. Luke mi ukázal rukou, volal ma tiež do objatia. Spolu sme sa takto v trojici objímali a vlastne aj plakali
O 4 mesiace
"Pripravený?" Spýtala som sa Luka
Z tej liečby mu začali vypadávať vlasy, tak sme sa rozhodli ich oholiť
"To si píš, vždy som chcel vidieť, ako by som vyzeral bez vlasov" povedal
Síce som stále smutná ale lekári hovoria že sa mu to zlepšilo. Asi o 4 mesiace, sa dozvieme či liečba zabrala. Toho okamžiku sa bojím najviac
"Tak to poďme zistiť" povedala som a zapla strojček
Celú hlavu som mu oholila a náhodou vyzeral pekne, tak drsne a stále bol sexy
"Aj takto sa ti páčim?" Spýtal sa a otočil sa na mňa
"No možno, keď sa ešte osprchuješ" povedala som. Veď bol celý od vlasov
"Pomôžeš mi sa umyť?" Spýtal sa so šibalským úsmevom
"Že váhaš" povedala som
Dali sme si spoločnú sprchu a ja som mu pomohla sa umyť. Niekedy ho strašne bolí telo z tej liečby. Myslím chemoterapiu
Školu sme obaja dočasne odložili. Aby mohol chodiť na chemoterapie a ja aby som mohla chodiť s ním a starať sa oňho. Vôbec mi to nevadí, aspoň spolu môžme byť stále. James aj Megan nás chodia navštevovať a niekedy aj ich rodičia. Tak isto aj my chodíme k nim
Ľahli sme so do postele a natlačili sa na seba
"Bojíš sa?" Zrazu sa ozval
"Čoho?" Spýtala som sa a hladkala ho po holohlavej hlave
"Výsledkov a toho čo sa stane ďalšie" vysvetlil mi
"Áno ale, dobre to dopadne" povedala som
"Nevadí ti sa o mňa starať? Veď si kvôli mne odložila školu a to možno ani neprežijem" to čo povedal ma zabolelo
"Nie nevadí Luke, som s tebou rada a ty prežiješ. Nie si žiadna príťaž a ja ťa milujem" povedala som mu
"Chýba mi ten život predtým, Lexie" povedal a pocítila som ako mi na brucho, kvapla jeho slza, keďže mi s jeho hlavou ležal na bruchu
"Luke, aj mne ale ja som šťastná, lebo ťa mám a si tu somnou a nemaj stále negatívne reči" povedala som
"Prepáč mi" povedal
"Nemáš sa za čo ospravedlňovať"
"Myslím že som si obľúbil jednu vetu a ešte sa k nám aj hodí" povedal a jemne sa zasmial
"Akú?"
"Kým nás smrť nerozdelí" povedal potichu. Pamätám si ako mi to povedal, keď sme boli v Londýne a plakala som mu do náruče
"Kým nás smrť nerozdelí" zopakovala som po ňom, presne tak ako keď sme boli v Londýne, povedala som to isté
"Milujem ťa Lexie Blacková" povedal
"Aj ja ťa milujem Luke"
