Skriňa z čerešňového dreva

2. kapitola

Práve odbila polnoc. Razihelom sa začína ozývať kvílenie, vzlyky, plač a celkovo všetky zvuky, ktoré vás doprevádzajú v každej nočnej more. Prichádza pomaly čas, aby som sa už aj ja vydal na svoju cestu do sveta ľudí. To cestovanie je vždy také únavné. Nie je dlhé, vlastne je krátke, trvá len chvíľu. Len to, keď prechádzate medzi svetmi je také zvláštne. Je to ako keby vás niečo tlačilo pri srdci. Ako keby vás niečo chcelo roztrhať na milión kúskov. Pochopiteľne, srdce nemám. Len občas rozmýšľam, aké by to bolo ho mať a cítiť to všetko čo môžu tie bezduché tvory. Nenávidím ich.

Tak som tu. Ukrytý v skrini z orechového dreva, čakám na tú správnu príležitosť. Šiel som do tejto skrine lebo tu to vždy trvá krátko, chlapec sa rýchlo vyľaká. No a potom sa môžem plne venovať jej. Vidím ho ako kľudne spí, spí však plytkým spánkom. Neviem či ho vystrašiť snom alebo ho zobudiť. Hm, toto bude zaujímavé. Zaliezol som pod jeho posteľ, musel som si dávať pozor aby si ma nevšimol. Mal som to brilantne premyslené. Dokonca, by to možno bolo aj na menší kolaps. Uvidíme. Pomaly som mu začal sťahovať paplón pod posteľ, vedel som, že to musí cítiť lebo tu má celkom chladno. Tak, už bol paplón pri mne, musel som nechať trošku z neho vytŕčať aby ho napadlo pozrieť sa pod posteľ. Tak a už len vyčkať. 

Chlapec sa začal mierne pretáčať, cítil som, že už to príde. Rozospato sa nahlas pýtal kde má paplón. Postavil sa, no potom, keď zbadal kúsok paplónu kľakol si. Začal ho vyťahovať, no držal som ho. Zatiaľ ma nevidel lebo mal v izbe fakt tmu. Tak sa postavil a niekam šiel. O chvíľu bol späť ale teraz si ľahol a mierne sa zasunul pod posteľ, začal ťahať paplón. Nešlo mu to tak zasvietil baterkou, ktorú mal v ruke. Stačil jediný môj široký úsmev s vycerenými zubami a chlapec skríkol. V tom šoku sa hneď chcel postaviť a dostať sa odomňa si narazil hlavu. Upadol do bezvedomia. Dostal som sa odtiaľ a len som sa díval ako tam bezvládne leží. Ani sa nepohol. Myslel som si, že po tom jeho výkriku sa tu niekto objaví a skončí to zle ale nič sa nestalo. Nikto na jeho výkrik nereagoval, lepšie pre mňa.

Už bol čas ísť za Emmou. Je to omnoho zaujímavejšie. Ženy sa vždy tak vydesia, kričia a snažia sa ma uplatiť: "Zober si čo chceš. Len ma nechaj žiť." alebo "Dám ti všetky svoje peniaze ale neber ma do pekla.", ach. Zaráža ma, že si myslia, že som z pekla. Oproti tým, čo sú z pekla vyzerám ešte celkom priateľsky, no hold, to im ťažko vysvetlím. Viem to, bol som tam. Je to tam horšie, než je si možné predstaviť. Ľudia si myslia, že za peniaze je možné kúpiť si všetko. Tak veľmi sa mýlia, život si za ne nekúpia a ani postavenie na mieste nazývané často ako raj. Ani by ste neverili, koľko málo ľudí sa tam môže dostať. Väčšine ľudí totiž chýba duša, ten malý kúsok bez ktorého nezmôžu nič. Počas života a ani po ňom.

No, konečne som u nej. Vždy má takú rozhádzanú skriňu, to aj ten malý chlapec ju má krajšie upratanú. Nevadí, som tu z iného dôvodu. Mala by už zomrieť ale je to s ňou fakt ťažké. Málo spí alebo nie je doma. Vážne, ako mám takto plniť svoje povinnosti?! Vôbec mi to neuľahčuje.

Otvoril som dvere, že idem vymyslieť ako ju poriadne vystrašiť. No ako rýchlo som otvoril dvere tak som ich aj zavrel. Emma ZASE nespí. Sedí na svojej otáčacej stoličke v dlhom tričku, počúva celkom nahlas hudbu a pritom s niekym hovorí. S nejakou osobou na obrazovke. Prečo jednoducho nemôže spať? To je také ťažké pre ňu?! Tak som si teda pootvoril skriňu a sledoval ju. Počúval som o čom hovorí. Hovorila s nejakým dievčaťom o nejakej párty na ktorej bola včera. Neklamala jej, naozaj tu včera nebola a to som si vyhradil pre ňu čas. Občas, by som sa rád na to vykašľal ale nejde to. Musím ju zabiť. 

Hovorila jej, že si skvelo zatancovala, že si poriadne užila s chlapcami. Kamarátka ju za to pochválila. Nechápem, čo je chválihodné na tom, že sa túla po nociach. Rád by som sa zapojil do rozhovoru a vysvetlil jej, aké problémy mi tým robí. Lenže nemôžem, žiaľ. Vídavam ju už nejaké tie týždne a myslel som, že je zadaná. Nie, že by som ju sledoval ale čo mám robiť, keď tu musím byť celú noc? Sťažuje mi to. No videl som, že tu mala chlapca. Neviem aký vzťah majú, nezaujíma ma to. Keby som nemusel, ani sa na ňu nepozriem. Spájali pery do akéhosi spojenia, názov si nepamätám ale potom ho odsotila. Kričali na seba a to pri tom bola len jedna hodina ráno. Zrejme som sa mýlil v nej. Onedlho sa budem musieť vrátiť do Razihelu a ju som ani len nevydesil. No ona stále len volá, rozpráva.. Raz ju dostanem. 

Do izby začali prenikať prvé paprsky svetla. Už ma neuvidí. Slnečné svetlo nám bráni mať hmotnú formu, takže vtedy sme čosi ako duchovia. Slnečné lúče sú niečo ako budík, znamenajú, že sa musím vrátiť podať aj s ostatnými hlásenie, tým ktorí boli prví. Je to niečo ako konferencia, ktorá sa týka smrti. To ich zaujíma najviac. Od každého z nás chcú počuť čísla zverbovaných. V poslednej dobe sa to stupňuje. Bolo nás nejakých 100 a zrazu je nás po celom svete cez pár stoviek. Nepáči sa mi to. Predstavte si podzemie a v ňom veľký stôl so stvovkami stoličiek, na ktorých sedia tie najdesivejšie príšery. Takto to vyzerá. Niektorí za sebou ťahajú mŕtve telá svojich obetí. Zvláštny pocit, zvláštne je už aj to, že nejaký ten pocit mám. 

Vnímam to ako chybu pri vzniku. Dnešné čisla boli skutočne veľké, za jedinú noc 10 zverbovaných. Už ich čaká len vznik. Je to niečo desivé aj pre tých čo si už tým prešli. Na veľkom otvore v strede miestnosti sa premietali životy budúcich Nočných môr. Keď sa zamyslím, museli vidieť aj môj život. Videli kto som. Teda, kto som bol.