Skriňa z čerešňového dreva

6. kapitola

Všetko sa zmenilo..

Ubehol už nejaký ten čas od môjho posledného stretnutie s mojimi zverencami. Obe skrine sú už pridlho zavreté pred mojim svetom. Ach, keby sa dozvedeli, že ich nestraším, neubližujem im, netýram ich.. vlastne, že ešte žijú.. bol by z toho veľký problém. Pre nich a aj pre mňa. Skončil by som v pekle a oni? Obaja by sa dostali do raja, teda ak sa to tak dá nazvať. Krutým a dlhým umieraním. Nechali by ma pozerať ako krehké, ľahké telo Emmy pomaly padá na zem, do kaluže jej krvi. Počul by som jej krik a ako prosí o pomoc, nemohol som, nenechali by ma jej pomôcť.. DOSŤ! Nedopustím to. Keď práve nestrážim skrine, tak sa pohybujem po "krajine". 

Vidím ako sa chystajú. Zbrane, výzbroj.. menia sa! Z "neškodných" príšer sa stávajú skutočné vraždiace beštie. Aj vodca-Pantrem vyzerá inak. Na zasadania sa objavuje len zriedkavo, keď príde tak zakaždým iný, "vylepšený". Je o čosi väčší, Predné tesáky mi špicatejšie i jeho hlas sa mu mení. No to, čo ma desí najviac, je tá krv. Teda, nedesí ale znepokojuje. Má ju na sebe, pokaždé čerstvú. V čom spočíva jeho sila? 

Vo svete som toho počul veľa. No to čo som počúval so záujmom boli knihy o získavaní moci. Čítal ju jeden muž, ktorý sa po mojich návštevách obesil (podľa smrti si pamätám svoje obete). Bol to satanista a tie knihy, no bolo tam veľa o smrti. Čítal si niektoré veci nahlas. Skutočne veril tomu, že keď bude páchať zlo, bude mocnejší. Nahlas uvažoval, že upíše dušu Satanovi výmenou sa nekonečný život. Ten muž chcel zabiť svoju manželku, plánoval si ako ju rituálne zabije a zje jej srdce. Podľa knihy, mu to dá silu toho mŕtveho, urobí to z neho lovca. Lenže neuvedomil si, že pokiaľ to zje, stratí svoju dušu aj bez zmluvy so Satanom. A potom som si to uvedomil. Okamžite som sa z mojej "prechádzky" rozbehol späť. Celý zmysel tejto vzbury som zrazu pochopil. Cesta za nimi bola komplikovaná, boli odomňa fakt veľmi ďaleko. Musel som prejsť cez tú najhlučnejšiu časť Razihelu. Bál som sa, že už je dávno po nich. Nechcel som, ale použil som nakoniec krídla a vzlietol hore, šiel som tak rýchlejšie. Už som tam čoskoro bol. Okamžite som vletel dnu. Porozhliadol som sa a môj zrak hneď smeroval ku skriniam. 

Skriňa z orechového dreva bola mierne pootvorená. ich plán sa napĺňa. Hneď, bez čakania som tam vtrhol. Keďže ešte neodbili polnoc, nie je nás vo svete vidieť. Vošiel som dnu a zbadal som ho vo vzduchu, ako mu cez ruku niečo prechádzalo, jeho krv začala robiť lem tej odpornej obludy. Poznal som ju z videnia. Keď som sa spamätal, začal som konať. Začal som udierať, driapať do priestoru vedľa neho. Chlapec padol na zem, plakal. Skríkol som po ňom, nech beží do skrine. Rozbehol sa, chcel som ho nasledovať ale niečo mi bodlo do krídla. Strašne to zabolelo, za ten čas čo myslím, som nepocítil tento typ bolesti. Fascinovalo ma to a ubližovalo zároveň. No hneď som sa snažil pozbierať a vrátiť tomu úder. Stál som a udieral do vzduchu okolo seba, zároveň som sa pomaly pohyboval dozadu. Už som bol vo svojom príbytku, ak sa to tak teda dá nazvať. Rýchlo som zatvoril dvere skrine. Nechcel som aby sa vrátili a riešili moju zradu, ktorá by skončila krutým odsúdením. No pozabudol som, že teraz ma ten chlapec vidí. Vidí, že som ten, vďaka ktorému sa trápil. Teraz som však ten, vďaka ktorému žije.

Vydesene na mňa pozeral. Dúfal, som, že sa nerozkričí, lebo vážne to posledné čo teraz potrebujeme, je práve pozornosť. No nevydal ani hlásku, len mlčal a pozeral na mňa. Už neplakal, aj keď tá rana v ruke bola skutočne veľká, musela ho bolieť. Pošepkal mi: "Prečo si ma zachránil?", a ustúpil krok dozadu. Nekomunikoval som takto s ľuďmi, vlastne ani neviem či som s nejakým vôbec poriadne hovoril, väčšinou to bol len sľub ich smrti. Odkašľal som si (nevedel som, že to viem) a opatrne som sa pokúšal dať dohromady pár slov: "Neviem. Nemal si ešte zomrieť.", a preglgol som nahlas. Väčšina detí by po tomto buď skončila v kóme, rozplakala sa alebo chcela mamu.. alebo čo ej ešte horšie, utiekla. Tak som rýchlo dodal: "Nekrič a neutekaj!" a pokúsil som sa o čosi ako o úsmev, len v mojom podaní vyzeral priveľmi desivo. Chlapec tíško zhíkol a povedal s rešpektom: "Tak čo budeme robiť? Vrátia sa? a" chvíľu mlčal a potom smutne a vyčítavo dodal, "prečo si sa ma snažil zabiť?". Pre malého chlapca to muselo byť ťažké vysloviť. Žiaľ ani na jednu otázku som nevedel odpovedať, nepoznal som tie slová, ktoré by som chcel povedať a navyše dôvod ubližovania mu tiež nepoznám. "Tu ostať nemôžeme. Pôjdeš so mnou za Emmou.",  v tej chvíli mi to prišlo ako najrozumnejšie riešenie keďže aj jej život je v ohrození.

"Kto je Emma?" spýtal sa udivene. Mlčal som. Nevedel som, čo mu na to povedať. "U nej budeš musieť byť. Nemáš na výber. Vedia o tebe." odvrkol som chladne. V tej chvíli začali odbíjať polnoc. Hlasné odbíjenie hlásilo, že dnešná noc je posledná pre stovky ľudí. Ľudí, čo nemali zomrieť. V celom Razihelu sa začalo ozývať skučanie, výkriky.. SMRŤ. "Poď! Musíme ísť!" rýchlo som súril chlapca. Vedia, že moji zverenci žijú. Pôjdu po nich tak, ako aj po ostatných ľuďoch. K môjmu "príbytku" sa začali blížiť hlasné kroky, ťahanie ťažkých ostnatých zbraní po zemi a zavýjanie. Zavýjanie znamená vždy len to najhoršie. Mohol by som sa tým obludám postaviť, to isté aj ľudia. Lenže ako zabiť niečo, čo už mŕtve je?! "Utekaj!! Bež!!" rozkričal som sa po ňom. Ťažké dvere skrine som prudko otvoril a hodil ho dnu. Kroky boli čoraz hlučnejšie a náhlivejšie. Dostal som sa dnu do skrine aj ja. Lenže tak ako som sa dostal do skrine ja, môže aj to monštrum!! Nevedel som v tej chvíli čo robiť. Chlapec si rýchlo uvedomil pár vecí. Skríkol, nech odtiaľ vyleziem. Počúvol som ho. Začal tú skriňu ničiť, kopať do nej a všemožne ju búchať. Pochopil som, o čo mu ide. Chce zničiť priechod! Okamžite som ju začal mlátiť, prelomil som dvere aj strop skrine. Skriňa bola behom chvíle len hromadou triesok a šatstva. Teraz sme už len čakali, či jeho nápad zaberie. 

Obaja sme zadýchane pozerali na miesto, kde kedysi bola skriňa. Počul som, ako hlučne mu bije srdce. Opatrne sa dostal cez triesky až k stene. Jemne sa jej dotýkal. Stena bola pevná, už viac nebola priechodom. "Zvládli sme to!" natešene vykríkol chlapec. Tiež som sa potešil. Lebo dôsledky zlyhania sme si nemohli dovoliť. Chlapec dal hore ruku a povedal: "Tľapnime si!". Nechápavo som naňho pozrel, potom som svoj pohľad obrátil k svojich "rukám". "To nepôjde." odpovedal som. Keď v tom sa spoza nás ozval ženský výkrik. 

(Tak som späť!! :D Dúfam, že sa Vám bude táto časť páčiť a skutočne čoskoro pridám pokračovanie! :) Teším sa na vaše ohlasy, či už v podobe komentárov alebo hviezdičiek! <3 "