Skriňa z čerešňového dreva

4. kapitola

Pootvorila skriňu a aj keď bola jej skriňa malá, nevšimla si ma. Povzdychla si a šla opäť na svoju posteľ. Jej chôdza vyzerala unavene, ťahavo. Neviem, či sa nudila alebo jednoducho sa jej nechcelo. Iné vysvetlenie nevidím. To čo som pocítil, keď zrazu odhalila moju existenciu (aj keď sa mi zdá, že si ma veľmi dobre pamätá.. možno nie len ako Batana) bol desivý, strašný ale páčil sa mi. Pomyslenie, že ma uvidí vo mne čosi vyvolávalo, čosi čo neviem popísať. Je to normálne?

No, keďže som nočná mora, zabíjam ľudí a vyžívam sa v bolesti asi nie. Lepšie povedané, všetko, čo má akúkoľvek spojitosť s Razihelom, nedáva žiaden zmysel. Nevedel som, koľko mi ešte ostáva času ale zrejme to moc nebude. Vonku je čoraz svetlejšie.. No ešte stihnem Skriňu z orechového dreva. Moc sa mi tam nechce ale čo iné mi zostáva, musím. Mohol by som sa vyhovárať ale hneď by si uvedomili, že som vadný. Byť iný je zlé, či už ste človek alebo monštrum. V každom prípade je tu vždy niekto kto vás bude odsudzovať. Už som takmer tam, pri jeho skrini. Počujem plač, skôr vzlyky ako niečo iné. To tam už niekto bol? Hm, to predsa nie je možné, to je zakázané. Máme svoje zákony, ktoré musíme dodržiavať a ten kto ich nedodrží musí ísť.. ísť do pekla. Tam teda ísť nechcem, už nie.

Napadlo ma, že chlapec už je na pokraji a dokončím to. Škrábal som o stenu skrine, vedel som, že aj keď plače, bude to počuť. Nemýlil som sa. Počul som ako prichádza ku mne, pomaly a váhavo ale ide stále vpred. Bol takmer predomnou, vyskočil som zo skrine a vydal ten najdesivejší zvuk ako viem. Znel som príšerne, niečo ako hlboké zakričanie čo prechádza ľudskými ušami ako motorové píla. Čakal som, že dnes prinesiem aj ja svoju obeť. Chlapec zmeravel, snažil sa nemotorne cúvať ale zakopol o zle upravený koberec. Pozeral na mňa tými najväčšími očami aké som kedy videl. Roztiahol som krídla a vyzeril zuby. Chlapcovi sa nohavice sfarbovali močou. Dúfam, že ukončí svoje trápenie kolapsom. 

To čo nasledovalo, ma zarazilo. "Zabiješ ma?" spýtal sa vystrašene. Ukázal som na seba. Bolo to pre mňa ťažké, takéto veci sa často nestávajú. Mne teda už vôbec nie. Prikývol mi. Nevedel som, čo robiť. Zabiť ho nemôžem, teda nie, že by som to nedokázal ale nemal by som. No a povedať mu, že ho nezabijem je ako po vedať: "Ahoj, budem ti tu robiť rôzne veci aby s sa bál ale neboj sa. Neublížim ti, som len tvoja nočná mora." no a to nie je zrovna správny prístup. Spanikáril som, áno, monštrum si nevie poradiť v krízovej situácií. Prečo mi to tak všetci komplikujú?!

Urobil som to, čo ma z toho hnevu, že mi to pokazil napadlo ako prvé. Musím ho poraniť. No, je to ťažké ublížiť niekomu bez pádneho dôvodu. Som skutočne nemožný. Tak som sa zahnal a hodil ho o stenu. Dúfam, že nezomrie. To by som mal problémy. Trochu stratil vedomie a krvácala mu ruka ale niet sa čo čudovať. Moje "ruky" sú zbraň sama o sebe. Bol som so sebou spokojný, veď inak sa an nešlo zachovať. 

Tak a späť v tomto Bohom nenávidenom svete, doma. Komické, domov.. nepoznám to, ten pocit domova. Ach, raz ma tie pocity zničia. No môže sa to stvorenie, vnútri každého z nás, čo prahne po smrti ešte viac dať zničiť? Možno. Šiel som tam ako obvykle. Dnes nás tam nebolo príliš, len pár stoviek. Bolo to iné ako obvykle. Tmavšie a omnoho viac bolo počuť Menenie. Výkriky sa ozývali sálou a tie fľaky od krvi čo zdobili zem sa tiež nedali prehliadnuť aj keď som sa veľmi snažil. Počul som kroky, boli hlučné a silné, aj hluchý by ho počul. Blížil sa Pantrem, známy po celej našej ríši. Je to obluda, ktorá má obrovské ostré zuby,ktorými prebodne aj človeka, má nekonečnú silu. Pripomína vlka. Už bol tu. Niesol mladé dievča, videl som, že bola zvláštne pokrútená. Plakala a prosila o život. Nechápem čo také hrozné musela spraviť aby tu bola. Prvý začal rozprávať. To čom som počul ma zarazilo.

"Žili sme už dlho na tomto mieste, ľudia boli od svojich prvých rokoch privedení do krásneho sveta. Nemuseli sa skrývať! Nemuseli sa priživovať na niekom inom aby mohli byť! Sú tak slabí, tak primitívni.. ale ja hovorím KONIEC! Koniec celej tejto hre na mačku a myš! Keď sa zaplní Razihel poslednou nočnou morou, ovládneme ich!"

Hneď ako to dopovedal, vyrval Pantremu to dievča z rúk. Prosilo ho no on ju len postavil pred seba a zakusol do jej mladého krku. Jej posledný pohľad venovala mne, videl som ako sa jej oblečenie farbí krvou, videl som ako jej duša opúšťa telo a padá pomaly k zemi. Mohla ešte žiť! Všetci súhlasne zakričali, Prvý im ju hodil na stôl. Tie beštie ju zožrali! To sa predsa nemôže! Nie, nie, nie, nemôžu predsa zabíjať! Počkať.. Na koho som vlastne strane?!

(Ďakujem :) )