Skriňa z čerešňového dreva

3. kapitola

Prešlo už niekoľko nocí od tej poslednej. Vlastne, prešiel už asi mesiac. Neviem to isto ale kalendár sa u nich pretočil na ďalšiu stránku. Navyše sa z mrazivého vánku stal poriadny vetrisko, ktorý so sebou priniesol okrem zimy aj prvý sneh. Nemal by som o tom vedieť, nie je to Razihel, no v poslednej dobe je to tam také iné, iné než obvykle. Možno by som to ani nemal vnímať ale vnímam!! Pripomína mi to peklo.

Neviem, čo by som mal robiť cez "deň", väčšinou som sa len skrýval ale v poslednej dobe som vo svete ľudí. Nevidia ma keďže je svetlo. Párkrát sa mi podarilo vystrašiť Emmu!!! Bral som to ako obrovský úspech, že je stále doma a nikam nechodí. Už dlho nebola v škole, vraj je chorá. Mama na ňu dosť kričí. Je zvláštne vidieť ju stále v izbe samú, smutnú. Takmer nikto za ňou nechodí, väčšinu nocí trávi utopená vo svojich slzách, ani sa nepohne a len plače. No, popravde som ju už dlho nepočul prehovoriť, zabúdam pomaly ako znie jej hlas. Poznám len zvuk jej kriku, aj keď pomaly prestávam mať pocit, že by sa bála. Občas sa mi zdá, že to možno skončí skôr, než sa to podarí mne.

Keď som ju videl minulú noc hrala sa s takou vecou (neviem ako sa volá) ale ostria sa ňou ceruzky. Ten šróbik čo držal tú britvu dala preč. Chvíľu to držala v ruke ale nakoniec to nezvládla, úplne sa zložila na zem. Snažila sa tým ísť po stehnách ale ruka sa jej príliš triasla. Mohol som ju vystrašiť a zabila by sa. Nechcel som to. Teda, určite chcel, musím to chcieť predsa. Je to moja povinnosť! Nazvyme to ako zlyhanie z mojej strany.

No v tom jej začali stekať slzy a tak neskutočne kričala. Akokeby sa nenávidela preto, že sa nedokáže porezať. Celú izbu si zničila, rozhádzala a všetko čo sa dalo rozbiť rozbila. Všetky obrazy čo tam mala boli behom sekundy na zemi, je oblečenie zrazu bolo všade. V tých črepinách čohosi, čo pred tým bývalo soškami sedela úplne bezmocná. Držala sa rukami hlavy, chcela si vytrhať jej dlhé čierne vlasy. Nechcel som to vidieť, nechcel som ju vidieť takto.

No po chvíli jej ruky nechali tie havranie vlasy, prešli pomaly k ramenám a tuho ich zovreli. Objala sa. Už len tíško plakala, nekričala už. "Neboj sa, možno to zvládneme." zašepkala si pre seba. Jej hlas, nikdy mi neprišiel krajší a predsa len bol tak smutný. Postavila sa pomaly a rozhliadla sa po izbe. 

Vzdychla si. Začala to všetko upratovať. Chcela zahľadiť akúkoľvek stopu ktorá by naznačovala, že zlyhala. Všetky zdemolované veci vyhodila a čo sa dalo zachrániť, dala na správne miesto a opravila. Bola veľmi šikovná. Robila to bez jediného slovka, pokorne sa dala od poriadku. Sadla si na posteľ a pozerala sa smerom k skrini. Bol som skrytý za dvierkami. Sledoval som ju, myslel som, že ma nevidieť ale napokon prehovorila: "Sleduješ ma?", a postavila sa. Úplne som zmeravel. 

Celkom som zabudol, že som monštrum. Pomaly šla smerom ku mne, bál som sa. Nevedel som, že to dokážem ale zjavne áno. Už stála pred nimi, cítil som jej parfém. Bol tak omamný. No nič to nemenilo na tom, že som mal strach. Nebolo to teda nič príjemné. No zrazu pootvorila skriňu!

(Prepáčte..)