Skriňa z čerešňového dreva

5. kapitola

Razihel, miesto kedysi obývané váženými príšerami z temnôt, sa stáva preplneným. Kedysi nás tu bolo pár, väčšinou sme o sebe ani nevedeli a teraz? Denne stretnem 2-5 Nočných môr. To skutočne nie je dobré. Všetko sa zmenilo, od poslednej noci ubehol už nejaký ten čas. Napätie v Razihelu stúpalo, každé hlásenie bolo čoraz viac zamerané, koľko ľudí zverbovali. Zabíjanie sa začalo pomaly stávať rutinou. "Rýchlejšie!! Nie je nás dosť! Náš cieľ je na dosah!" tak približne zneli nočné porady.

Prišla jedna z ďalších nocí. Posledný čas nechodím za ňou. To čo vo mne vyvolávala, nebolo správne. Musím ju predsa zabiť. Ja! Len ja môžem byť ten, kto ju prepraví na iný svet, ja budem jej smrť. No, čo sa týka toho chlapca. Myslím, že pomaly blúzni. Nespí, kruhy pod očami sa mu prehlbujú. Nebude trvať dlho a zblázni sa. Možno prinesiem aj ja ďalšieho zverbovaného. No túto noc už musím, musím ísť za ňou. Mám nariadenia, že chlapec má mať oddych, aby sa nemohol pripraviť na moje útoky. Nie je to moc obvyklé ale niekedy sa stane, že človek nás berie ako reálnu hrozbu a bráni sa. Dajme tomu nás napadne, číha pred skriňou.. je to veľmi podlé. Takže aby sme tomu predišli. Čo znamená, že sa musím venovať Emme. Radšej by som dorazil toho malého chlapca, než bojovať s niečim, čomu nerozumiem.. s niečim vo mne.

Tak a je to tu. Práve odbila polnoc. Musím ísť za ňou. Vo chvíľu ako som vchádzal do jej skrine som myslel len na jednu vec, prečo práve ona je tá, čo mi robí všetko ťažším. Pootvoril som dvere, to čo som zbadal ma prekvapilo. Izba bola prázdna, Emma nebola v nej. Všetky sošky, obrazy a dekorácie zmizli. Jej izba vyzerala ešte jednoduchšie než pred tým. No musel som čakať, pretože tu mám byť, či už tu je alebo nie. Tak som sa poprechádzal po izbe. Na stole ležal obrovský obal s množstvom papierov. Neviem ani ako sa mi to podarilo ale otvoril som ho svojimi nemotornými "rukami". Bolo tam veľké množstvo portrétov a rôznych obrázkoch. Mala tam okrem ľudí aj mačky a nejaké divné stvorenie s chvostom, kopytami a takým škaredým pretiahnutým ksichtom. A pod tým mala, že: Kôň, silný a slobodný. No jasné. Mala tam krajiny, mala k nim napísané ich názvy: Japonsko, Holandsko a iné.

Svojimi nešikovnými pohybmi (predstavte si, že máte obrovské drápy a musíte pretáčať strany) sa mi podarilo všetky jej kresby rozsypať na zem. Zohol som sa a oči mi zastali na jednom obrázku. Bol na ňom chlapec, kresba bola čierno-biela. Mal výrazné oči a kútiky mal nadvihnuté. Mal na krku náhrdelník s netopierom. Bol na ňom nápis: Nikdy na teba nezabudnem, Sebastián. Keď som to dočítal, mal som zase ten nepríjemný pocit. Ako keby niečo vo mne bojovalo. Bolelo to, po celý ten čas som necítil bolesť, až teraz.

Započul som zrazu kroky, boli rýchle a blížili sa do tejto izby. Nevedel som čo robiť, tak rýchlo som sa skryl do skrine a sledoval, čo sa bude diať. Zrazu do miestnosti vtrhli vo vzájomnom opojení Emma a nejaký muž. Spájali sa ústami. Tie zvuky zneli ako keby si veľmi ubližovali. Ten chlap ju položil na posteľ a pokračovali v nejakom zvláštnom obchytkávaní sa navzájom. Celá táto časť trvala asi polovicu hodiny. No potom jej ten chlap začal rozopínať nohavice, Emma sa začala brániť: "Nie, Erik. Ja nie som pripravená. Prestaň!", ale Erik stále pokračoval a vytiahol si niečo z nohavíc. "Nebuď frigidná, chceš ho. Viem to." povedal jej ukázal na to čo mu trčalo z nohavíc. Pravdu povediac, ľutujem, že som si tú skriňu nezavrel. "Nie! Nechcem, prestaň." stále odmietala Emma. Ten chlap si ju pritiahol k sebe a začal jej nasilu rozopínať nohavice, vyzliekať jej ich. Odsotila ho a začala kričať o pomoc. No čo viem, doma nikto nebol alebo všetci spali. Volala márne. No Erik sa asi rozzúril lebo ju celou silou udrel po tvári. Stekala jej po ústach krv. Nemohol som sa pozerať na to ako jej ubližuje. Na ústa jej dal ruku so slovami: "Kurva, už sa nebráň. Nikto ti nepomôže. Ak chceš vyviaznuť bez modrín, sklapni!" a pomaly jej ho tam chcel strčiť. Fakt som sa na to nemohol pozerať, nechcel som aby takto trpela. Emma sa neprestala brániť, kopla ho kolenom do rozkroku a začala sa hýbať, aby sa dostala z jeho zovretia. Ten chlap vytiahol z vrecka nožík.

Emma sa začala triasť a krútiť hlavou. Priložil jej ho ku krku. Nemohol som ju nechať zomrieť jeho rukou. Začal som dŕcať do stien jej skrine, nechtami prechádzať po dverách. Poriadne som zakvílil a už len čakal, kedy sa pôjde ku mne pozrieť. Bude to jeho smrť. Počul som kroky. Bol blízko.

Otvoril dvere, stál som tak aby ma hneď nevidel. Vtiahol som ho dnu. To čo sa vnútri dialo nebolo nič pre oči dieťaťa. Svojimi ostrými drápami som mu strelil tak ako on jej, to však nebolo všetko. Vytrhol som mu srdce z hrude za živa. Rýchlo ale bolestivo zomrel. Vzbudil vo mne taký hnev, zohavil som mu celé telo. Nemohol som jej ho tu však nechať. Stane sa novou Nočnou morou. Odhodil som ho ku mne, do Razihelu. No však dvere od skrine sa pootvorili opäť, stála v nich Emma. Keď ma zbadala celého od krvi, takmer odpadla. Jej kroky boli pomalé a pohybovali sa dozadu, k jej posteli. Ako keby si myslela, že ju nevidím. Šiel som za ňou. Keď som stál pred ňou, pozerala sa na mňa vydesene. "Zabi ma. Mňa tu už nič nedrží!" povedala mi rozhodne. Takýto samovrahovia berú všetok šarm z mojej "práce". V tú chvíľu som si uvedomil, ako veľmi je nebezpečné, že ma vidí. No čo je ešte horšie, nebojí sa ma tak, ako by mala. Nemal som jej pomáhať. Nemohol som ani odísť, nesmie poznať pravidlá, Razihel.. NIČ!

Musím to spraviť ja! Iní by jej ublížili viac. Rozprestrel som krídla, vyceril zuby a chytil ju pod krk. Musí zomrieť. Začal som ju škrtiť, celý čas sa na mňa usmievala. Jej krk bol jemný a krehký. Z posledných síl zašepkala: "Idem za tebou Sebastián.", tieto slová mnou prešli ako nôž. Odhodil som ju a klesol na zem. Emmu som hodil o stenu takou silou, že stratila vedomie. Kým som sa zozbieral, zbadal som, že Emma je v bezvedomí, rýchlo som jej položil hlavu na hrudník, dýchala. Nechal som ju tak. Dnes nezomrie.

Začalo pomaly pražiť slnko. A ja som sa musel vrátiť do Razihelu a podať hlásenie. Toho muža som za sebou ťahal, nechával pás krvi. Sieň bola plná toľkých príšer, vyzeralo to priam až preplnene. Ledva som sa zmestil. Krik premieňajúcich sa bol tak ohlušujúci. Prvý predstúpil pred všetkých. "Náš čas o chvíľu nastane! Teraz vám však dávam úlohu. Budúcu noc, musíte zabiť všetkých vašich zverencov! Ovládnutie Zeme je na dosah!" s týmito slovami rozbúril celý dav. Všetci súhlasne pišťali, skučali a zavíjali. Prehlušili dokonca zvuky premeny. Lenže, je tu jeden problém. Nedokážem Emmu zabiť.