Tvoj svet mojimi očami

8

Svoje sľuby dodržuje a preto stojím pred bielym pozadím a usmievam sa do objektívu. Vedľa mňa stojí Lando, ktorý má úsmev od ucha k uchu. Včera som prehrala stávku, ktorú som s ním uzatvorila. Jeho trest bol pre mňa krutý, spoločné fotenie do časopisu. On si to užíval ja som pri tom trpela. Najhoršie na tom je, že táto fotka musí byť zakomponovaná do článku. Moju maličkosť uvidí niekoľko tisíc našich čitateľov. Nechápte ma zle rada sa fotím, ale nemám rada ak mňa niekto fotí. Pre upresnenie ak sa fotím sama je to v pohode ak ma má fotiť nejaký profesionál tak si prídem trápne.

"Už nie si  môj obľúbený jazdec, len aby si vedel." šepla som aby to počul, ticho sa zasmial a chytil ma za pás. Oblečený bol v kombinéze a v ľavej ruke držal prilbu. Pravú mal okolo môjho pásu a obaja sme sa pozerali do objektívu.

"Ale nehovor to som nevedel, že som bol." z jeho slov som cítila, že sa usmieva. Ak by som mohla udrela by som ho jemne lakťom do brucha. Obzrela som sa na neho pričom mal na tvári úsmev a vyzeral ako šťastné dieťa. Tá jeho detská tvárička ma očarovala už v prvý deň čo som ho stretla. Vyzerá nevinne ale pritom si myslím, že taký nevinný nie je.

"Tak už vieš že si bol, už nie si." vyplazila som mu jazyk ako malé dieťa. Pri ňom som sa cítila uvoľnene. Náš včerajší rozhovor prebiehal v uvoľnenej atmosfére, bolo to ako rozprávanie sa s kamarátom, vôbec som sa necítila ako v "práci".  Človek sa pri ňom cítil dobre a vedela som, že sa pri ňom nemusím správať ako profesionál.

"A vraj ja som dieťa, ešte nestretli teba." smial sa a ja s ním, jeho smiech je nákazlivý. Obaja sme sa smiali ale nie na zábavnej veci, on sa zasmial na svojej poznámke a ja na jeho smiechu. Lenže obidvaja sme dostali záchvat smiechu, ktorý neišiel zastaviť. Oba ukazováky som si pritlačila pod oči aby som zabránila slziam, ktoré sa drali von, zničiť mi make-up.

Fotograf nad nami krútil hlavou, vzdal to s nami po prvých troch minútach čo sme sa nevedeli ukludniť. Fotoaparát odložil na stolík, usadil sa na stoličku a ignoroval nás. Bolo mi ho ľúto ale nedokázala som zastaviť smiech.

"Je vás počuť až na chodbu, nemôžete sa smiať potichšie?" moja hlava sa otočila smerom ku dverám, kde stál George aj s jeho priateľkou. Náš smiech ustal, nevedela som čo povedať, pretože sa mi zdalo, že tento chlap je stále nahnevaný alebo podráždený.

"Neviem či vieš ale ak si uši zapcháš tak nebudeš nič počuť." Lando sa tváril veľmi vymúdrelo a vážne. Moje kútiky pier sa trhali znova dohora a chcela som sa smiať, veľmi. Vážny Lando = zábavný Lando. V tomto prípade mu vôbec nevyšlo byť vážnym.  Vzájomne sme si pozreli do očí a začali sme sa smiať ako zmyslov zbavený.

"Ste ako malé deti." krútil nad nami hlavou. Jeho priateľka mala síce na tvári jemný úsmev ale inak sa tvárila ako netýkavka. Vďaka mojej práci viem človeka ako tak odhadnúť a práve ona vyzerala na ten typ dievčaťa "ak sa s tebou nerozprávaš, neznamenáš nič pre mňa". Nebola vyslovene namyslená ale tvárila sa ako najväčšia panička sveta. Mala taký výzor ale mám taký pocit, že to je všetko len hrané. Robí si okolo seba stenu aby sa ku nej nik nepriblížil a nedostal.

"Možno sme ako malé deti ale stále sme šťastný, smejeme sa a usmievame sa. Užívame si život a vieme sa zasmiať na hlúposti. Budujeme si pekné spomienky na ktoré sa neskôr obzrieme a znovu sa nad nimi usmejeme alebo zasmejeme. Skús to George"

Takéto slová počuť z úst mladého jazdca ma prekvapili. Usmiala som sa na neho ako pyšná mama a prikývla som na jeho slová.

Za tento víkend som si s Landom urobila pekné spomienky, na ktoré nezabudnem. Je veľmi milý a priateľský i keď sa zo začiatku hanbil, neskôr sme zistili že sme taká istá krvná skupina. Vďaka nemu som mala tento víkend príjemný a veselý začo som mu vďačná. Písanie článku o ňom bude jedna báseň.