Tvoj svet mojimi očami

Epilóg

Rok sa s rokom stretol a celý môj život sa lusknutím prstu zmenil od základov.  Uvedomila som si svoju hodnotu a to, že nikdy nemám so sebou nechať zametať. Musela som učiniť rozhodnutia, ktoré ma posunuli ďalej. Pred rokom som stála na pódium a vyhrala som cenu pre magazín o ktorom som snívala niekoľko rokov, že tam bude pracovať. Teraz? Robím čo ma robí šťastnou. Píšem rozhovory a príbehy jazdcov motor športu.

Vietor ma odvial k MotoGP, kde som chvíľu bola stratená ale behom jedného víkendu plného študovania a neskôr víkend v priamom dianí mi ukázal, že to vôbec nie je žiadna veda. Jazdci sú z rôznych krajín  a tým boli naše rozhovory vášnivejšie a plné nových informácií. Lando ma zoznámil s jeho vzorom - Valentino Rossi. Bolo srandovné sledovať ho ako sa hanblivo obšmieta okolo svojho idola. Večne usmiaty a hlavne komunikatívny Lando bol nachvílu ticho.

Bohu ďakujem, že ma Elena donútila písať o jazdcoch F1, pretože práve vďaka tomu som našla svoju pravú vášeň.  Do dnešného dňa sme v kontakte a ja jej nemôžem byť viac vďačná.

Odsťahovala som sa od Livií,  ktorá začala bývať so svojím priateľom, a ja som začala bývať so Stevenom, ktorý bol pre mňa vo veľa veciach oporou akou nikto. Náš vzťah sa prehĺbil ale nie do romantického slova zmyslu. Vzťah aký máme my je skôr rodinný. Veľa dní v mesiacoch nie som doma vďaka práci takže sa stretávame ozaj len vo výnimočných situáciach.

Kapitola George bola čiastočne uzatvorená, sprvu som nepozerala žiadne závody, rozhovory proste nič čo sa týkalo jeho osobnosti. Potrebovala som priestor a čas avšak láska, ktorú som nadobudla k F1 mi nedala na výber a po dvoch týždňoch som už pozerala závody. Samozrejme moje oči vždy zablúdili aj k vozu s číslom 63, ktoré som sledovala. Lando, s ktorým som bola v neustálom kontakte sa veľmi snažil o ňom nehovoriť ale nie vždy mu to išlo. Nehnevala som sa však keď začal hovoriť o svojom kamarátovi, bol šťastný, že má späť priateľa.

"Kde si uletela v myšlienkach?" francúzsky prízvuk ma prebral z môjho premýšľania nad posledným rokom. Usmiala som sa na svojho spoločníka, ktorý kráčal vedľa mňa po paddocku a vyjedal mi popcorn, ktorý som držala v rukách.

"To nestojí za reč. Nevyjedaj mi láskavo ten popcorn, ešte ani kvalifikácia nezačala!" drgla som ho do ramena načo sa on zasmial. Tento chlap ma vzal pod svoje krídla, keď som začala v MotoGP.

"Prepáč ale on sa mi prihováral sám aby som ho ochutnal. Ja som v tom nevinne." ruky dal do obranného gesta.

"Fabio Quartararo, ty si strašný kecál." pokrútila som nad ním s úsmevom hlavou. Vďaka mojej práci som si našla priateľov, o ktorých môžem povedať že sa na nich dokážem spoľahnúť. Prvým je Lando a druhým je Fabio. Obaja sú úžasní a som za nich veľmi šťastná.

Ako sme kráčali po paddocku moje nešikovné ja sa potklo o vlastné nohy a letela som na zem aj s popcornom, ktorý sa rozsypal po celej zemi. Neviem po kom mám takúto nešikovnosť ale viac mi bolo ľúto toho slaného popcornu, ktorý som už zjesť nemohla.

"Vidíš a presne pre toto som ti ho tajne vyjedal." môj kamarát nie aby mi pomohol on sa smial na mne ako zmyslov zbavený. Chytal sa za brucho z toho záchvatu smiechu, ktorý chytil. Fakt Fabio ďakujem, ty si pomoc za všetky peniaze.

Opatrne som sa postavila avšak  čakalo ma nemilé prekvapenie, obe kolená krvavé, pretože ja sa nikdy nepoučím. Nechala som si krátke gate pričom som dopadla priamo na kolená, z ktorých mi práve teraz tiekla krv.  Spoločník sa vedľa mňa prestal smiať a zvážnel. Podoprel ma a usadil ma na stoličku.

"Nikam nechoď prinesiem lekárničku." nebolo ho ako dopovedal vetu. Ostala som sama sedieť pričom som si nadávala, že som si nevzala kabelku kde som mala všetky potrebné veci. Fabio mal ladvinku kde som mu dala svoju peňaženku a telefón takže mal všetko na starosti on.