KZHF 2: Prológ

Prológ desiaty - Záverečná bitka čiernymi očami

V tejto kapitole sa ešte raz pozrieme na poslednú bitku, no tentokrát z pohľadu Sailema Michaela. Pre vytvorenie komplexnej predstavy považujeme za dôležité zaznamenať aj iný uhol pohľadu na daný konflikt. 
Napriek tomu, že zachycujeme hrôzy vojny, prajeme čo možno najpríjemnejšie čítanie! 

„Moji drahí vojaci!" prihováral sa kráľ Áres davu pred Záverečnou bitkou. „Práve teraz nastala chvíľa, na ktorú sme všetci tak dlho čakali. Konečne sa nám naskytla príležitosť bojovať za právo čarodejníkov ovládať svet, ktorý im už odjakživa patrí, právo čarodejníkov slobodne žiť vo svete, do ktorého ušli, aby v ňom žili lepší život. Prosím, ešte naposledy sa zomknime a porazme spoločného nepriateľa raz a navždy!"

Ozvalo sa nadšené burácanie, odhodlané výkriky i dojaté vzlyky. Kričal aj Sailem, ktorý si okolitú atmosféru vychutnával plnými dúškami. Nie žeby po boji dychtil, no bolo príjemné si raz za čas nadšene zakričať.

Nato sa pohli, niektorí na koňoch, iní pešo. Prekvapivo okolo nich vládlo úplné ticho, prerušené len občasnými neistými šepotmi. Kráľ na svojom mohutnom koni cválal vpredu a tesne za ním Astor, veliteľ Gerlen, kapitán Sailem i vojačka Henra. Ako sa dostali na lúku, jednotlivé jednotky začali kráľa predbiehať, aby sa tak ocitol čo možno najviac v strede, chránený zo všetkých strán.

Sailemove čierne oči videli armádu fialovookého kráľa, ako sa k nim nezastaviteľne blížila. Desiatky, stovky vojakov sa na nich rútili s cieľom zabiť alebo zajať toľko z nich, koľko len mohli. V ten moment armáda kráľa Grimgena v Sailemovej mysli predstavovala hromadu lovcov, zatiaľ čo ich vlastná armáda bola len stádom jeleňov. Boli iba ich zraniteľnou korisťou.

V jednom rýchlom momente sa vojská stretli, Stvorenia noci úspešne prenikli do stredu a začali sa s vojakmi hrať ako s handrovými bábikami. Hádzali ich, naťahovali a ničili rôznymi spôsobmi, celkom ako rozmaznané deti. Sailem nedokázal uveriť tomu, čo videl. Ešte nikdy totiž nezažil čosi také neľudské.

„Nezaháľaj, bojuj!" pripomenula ju Henra, ktorá cválala po jeho ľavici. On len prikývol, potom sa zodvihol, stojac tak len na pevných strmeňoch sedla, a vyskočil do vzduchu. Jeho mágia ho zachytila a dovolila mu tak voľne poletovať. Chvíľu hľadel na bojisko pod sebou, rád, že nemusel byť súčasťou toho pekla. Jeho boj totiž prebiehal na nebi, odkiaľ mal na ostatných zosielať kliatby a poprípade bojovať s ostatnými mocnými čarodejníkmi, ktorí by sa tiež rozhodli bojisko nadletieť. Bola to dôležitá úloha, ktorú mal on, jeho jednotka i niekoľko ďalších jednotiek.

Netrvalo dlho a na nebi sa objavili aj ich nepriatelia. Snažili sa ich preletieť, no Áresovi vojaci spočiatku každého z nich dokázali zadržať a stiahnuť do súboja. Spočiatku preto, lebo potom okolo Sailema nevídanou rýchlosťou presvišťala postava, vyžarujúca fialovú energiu.

„Neuveriteľné, Sailem jakživ čosi také nevidel," zamumlal a ako malé dieťa, ktoré zaujme poletujúci motýľ, sa vydal za tým záhadným vojakom. Keď si uvedomil, že jeho cieľom je zrejme samotný kráľ, všetku mágiu sústredil len na rýchly let. Musel ho zadržať predtým, než bude neskoro.

Snažil sa vojaka dobehnúť, no nedokázal to. Tak sa napokon rozhodol na neho od chrbta vystreliť. Nemal na výber. Musel kráľa ochrániť za každú cenu. V dlani vytvoril žiarivú guľu, ktorá pripomínala malé slnko, napriahol sa a hodil ju. Jeho zlatistá mágia neznámeho trafila priamo do hlavy, čo spôsobilo, že začal okamžite padať. Sailem sa k nemu hneď vydal, nie aby ho zachytil, ale aby ho usmrtil, ak by pád prežil.

Na jeho veľké prekvapenie tesne nad bojujúcimi vojskami čarodejník zastal a opäť sa vzniesol. Keď sa opäť vrátil do pôvodnej výšky, otočil sa a tou neuveriteľnou rýchlosťou sa vydal k Sailemovi. Ten okamžite začal vytvárať ochranný štít a zlatú kopiju, pripravoval sa na boj, ktorý sa s desivou istotou blížil.