KZHF 2: Prológ

Prológ dvanásty: Prekliatie a rozdelenie moci

„Obyvatelia Krajiny za hranicami fantázie! Mám tú česť vám predstaviť vášho nového kráľa, Almona z rodu Natánovho, Nebéliinho, Kathrininho a Milevovho!" zvolala radostne čarovná bytosť zvaná Linewee v deň princových dvadsiatych troch narodenín.
Brunet sa postavil a v ťažkom plášti sa otočil k svojim poddaným. Oslavovali všetci, najmä dedinčan, ktorý bol do tej doby kráľom.

„Konečne je to za nami!" tešil sa spolu s hulákajúcim davom. Ako obyčajne hovoril to, čo si myslel. To jeho manželku vždy hnevalo. V tom momente však už jeho manželkou nebola. Bola len starou princeznou, ktorá sa mala vrátiť do Bronzisu a tam dožiť svoj život, ktorý už po vychovaní princa akosi strácal zmysel.

„Čo budeš robiť teraz?" pýtala sa Grimgena, ktorý takto pekne ustrojený ani náhodou nepôsobil ako ten rozgajdaný starý nevychovanec, ktorého poznala.

„Pôjdem sa ešte rozlúčiť s Rogerom a Červeným rytierom a potom odídem do Esteriných hôr," vravel už hlasom starca.

„Azda sa chystáš umrieť?"

„V mojom veku je to už povinnosť, či?" žartoval.

„Vlastne áno," nehodlala sa s ním hádať, „šesťdesiatpäť rokov je už vysoký vek."

„Zomriem a keďže nemám rodinu, krajina o mojej smrti dlho nebude vedieť," smial sa ďalej, pričom pozrel na nového kráľa, ktorý práve prijímal gratulácie, „ostanem však ešte na svadbu, nech má mladý radosť."

„Snáď bude torta stáť za to."

Na druhý deň sa konala svadba kráľovnej Amélie Druhej a kráľa Almona.

„To sa tvojim rodičom nechcelo vymýšľať jej meno?" pýtal sa Grimgen bývalej kráľovnej, narážajúc na fakt, že jej sestra sa volala rovnako až na číslo za menom.

„Zrejme nie," odfrkla, hľadiac na novomanželov, stojacich pod bielym altánkom uprostred Veľkej sály, „je to chúďatko, celý svoj život sa pripravovala na to, že sa raz vydá za Almona."

„Žiť v takom veľkom paláci a celý deň nemusieť pohnúť ani prstom, máš pravdu, je to chúďatko," zavrčal Grimgen, ktorý si za celé tie roky aristokratov neobľúbil o nič viac. Stále to bol ten chudobný zabudnutý samotár z Esteriných hôr. Nikto sa nečudoval, keď sa tam po Almonovej svadbe vrátil.

Zatiaľ, čo Grimgen starol v bývalej chatke svojich rodičov, kráľ si založil rodinu a vládol krajine rovnako netypicky ako jeho adoptívny otec. Zastával funkciu odvážneho vládcu s odvážnymi nápadmi a prísnymi zákonmi no i funkciu sudcu, ktorý videl pravdu a podľa nej spravodlivo ľudí súdil. Aj vďaka nemu sa krajina pomaly spamätávala z otrasov, ktoré jej osud nadelil.

***

„Darg! To stačí!" kričal Almon na svoju dcéru. Práve trénovali šerm, no jedno z dvojčiat sa do toho až príliš vžilo. Odtiahol staršiu Darg od mladšej Margaret, ktorá bola po ich nevyrovnanom boji vyčerpaná. Tieto sestry boli obdarené mágiou počasia. Zatiaľ, čo Darg prinášala zamračenú oblohu, Margaret sa vyžívala v slnečnom počasí. Medzi nimi však bolo viac rozdielov, zatiaľ, čo mladšia Margaret bola utiahnutejšia a jemnejšia, staršia Darg bola nebojácna a ochotná biť sa do poslednej kvapky krvi. Táto jej vlastnosť sa práve prejavila, no ešte nikdy to nebolo také extrémne.

„Čo to malo znamenať?" soptil kráľ, žiadajúc princezninu odpoveď. Tá k nemu zodvihla tvár, ozdobenú dvoma rubínmi, ktoré v jej očiach ešte nikdy predtým nevidel. Tie sa za zlomok sekundy zmenili na jasné zafíry a dievčina sa previnilo usmialo.

„Prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo," povedala a jej hlas sa trochu triasol. Sama presne nevedela, čo sa stalo, no kvôli jej povahe na to viac nechcela myslieť či sa k tomu vracať.