predtým ako odídeš

1. útulné ticho

Hľadím cez okno a premýšľam, že odtiaľto nikdy nechcem odísť. Zahúkanie sovy a tichý šelest letného vetra ma vytrhne z príjemného tranzu.

I tak sa však kochám na pýšiacich sa ihličnanoch, ktoré sa hýbu do rytmu mesačného svitu.

S pohárom teplého harmančekového čaju v ruke zrazu začujem hlasný šramot a vŕzganie podlahy. Myknem sa, čaj sa mi vyleje priamo na obnažené stehno.

Automaticky si to utriem veľkým tričkom, v ktorom sa chystám spať. Viem, že sa to nepatrí, no nikto ma nevidí.

Myseľ mi automaticky utečie k podozreniam, že sa po chate túla vrah, ktorý ma prišiel znásilniť, umučiť, zabiť a potom znesvätiť moje ostatky.

Zrejme je to niekto z našej partie, upokojujem sa. Ďalej ticho sedím, a rozmýšľam, že by to bolo aspoň trochu vzrušujúce a zaujímavé.

Nechal by ma vyjednávať o svoj život? Dal by sa ľahko zmanipulovať? Vyhrala by som ten fight?

Rozmýšľam nad potenciálnymi únikmi z miestnosti, zbraňami a kam by som vo veľkom tričku a nohavičkách utekala, ak by som sa aj dostala von z chaty.

Začujem tiché zaklopanie. No a je to tu, pomyslím si, mierne sa pousmejem, pretože by som nejakú hru ocenila.

V poslednej dobe sa môj život týkal len školy, povinností a zlých rozhodnutí v oblasti vzťahov. Asi som svoje sklamanie z prvej lásky potrebovala dať pocítiť ďalším. Misery loves company.

Po špičkách podídem k dverám, podlaha nevydá ani jeden zvuk. V tomto som ozaj profesionál.

Nie ako ten za dverami, v duchu sa zvrátene pousmejem, že som už teraz v niečom lepšia a ticho šepnem do sviečkou ožiarenej tmy: "Áno?"