Oneshots

Total eclipse of the hearts

Už je to 80 rokov od našeho posledného stretnutia. Príležitosť vidieť ho mám každý deň iba na pár minút z nesmiernej diaľky, keď jeho striebristá žiara nahrádza moje teplé lúče alebo naopak, keď moje lúče nahradzujú jeho svit. Z takejto diaľky mu ani nevidím do tváre.

Častokrát mi je smutno, keď na neho myslím. Vtedy sa slnko ochladí a na zemi sa zamračí, či začne pršať. Mojou úlohou je ale zem ohrievať mojím teplom a tak sa snažím smutné myšlienky potlačiť sledovaním ľudí. Či už mamičky, ktoré sa tešia z maličkého bábätka, dedko, ktorý sa hraje z vnúčikom alebo ako sa deti veselo naháňajú po ihrisku.

Zaujímalo by ma, čo celé dni robí Lun. Tiež sleduje ľudí a ich životy? Čo vlastne robia ľudia počas jeho takzvanej noci?

Sledujú Lunovu hviezdnú oblohu? Alebo robia to isté ako cez deň?

Ľudia mi prídu častokrát zvláštní. Majú pri sebe svojích milovaných a aj napriek tomu si ich nevážia a nakoniec ich opustia. Väčšinou.

Za to ja a Lun sme spolu už od začiatku a máme sa radi, aj keď nás delia milióny kilometrov.

Máme iba pár príležitostí, kedy sme spolu. Zatmenia. Či už slnka alebo mesiaca, na tom nezáleží. Hlavné je, že sme spolu. Môže to trvať pár sekúnd alebo minút, to my ale pre dobro Zeme ovplyvniť nemôžeme. Najdlhšie sú ale úplne zatmenia a presne od takého uplynulo už 80 rokov.

Dnes je konečne ten deň, kedy sa sol a luna znova spoja. Už iba pár minút a bude tu. Už iba chvíľka.

~

Sol sedela na slnku a pozerala sa na Zem. Čakala, kým uvidí mesiac, ktorý sa k nej blíži. Keď mesiac konečne vykukol spoza Zeme, na tvári sa jej rozlial široký úsmev a srdce jej podskočilo, keď na ňom uvidela svojho milovaného. Nádhernému chlapcovi s bielou ligotavou pokožkou a sivými vlasmi hral na tvári úsmev a v čiernych očiach mu tancovali malé hviezdičky. Jeho srdce tak isto podskočilo, keď uvidel dievča na slnku. Jeho milovaná Sol, krajšia ako ktorákoľvek iná hviezda v celej galaxii, so zlatou pokožkou, dlhými blond kučerami a hnedými očami, v ktorých žiarili iskričky ohňa.

Boli už od seba iba pár milimetrov, až sa mesiac a hviezda spojili. Bez jediného slova si skočili do náruče a ich pery sa spojili v bozku. Do bozku dávali všetky pocity, vášeň, radosť a aj smútok. Vedeli, že to nebude trvať dlho, ale na to teraz myslieť nechceli.

Keď sa ich pery odlúčili, opreli sa o seba čelami a chytili sa za ruky. Chceli byť spojení čo najdlhšie to len pôjde.

"Chýbala si mi, Sol," povedal.

"Aj ty si mne chýbal, Lun," pozrela mu do očí.

"Čo keby sme takto ostali? Prosím, zostaň so mnou už navždy," chytil ju za tvár, keď jej po tvári stiekla prvá slza.

"Sám dobre vieš, že to nemôžeme. Keby sme to urobili, život na Zemi by zanikol."

"Tak so mnou zostaň. Aspoň tú chvíľu, ktorá nám ostáva," chytil ju za bradu a pobozkal ju.

Aj keď Lun neplakal, jeho srdce sa trieštilo na ďalšie kúsky, ako vždy, keď bol so Sol.

"Ešte chvíľu!" vykríkla Sol, keď sa Lun začal vzďaľovať. Lun sa natiahol, aby Sol ešte raz chytil za ruku.

"Uvidíme sa za dva roky, moja milovaná," povedal jej a ich prsty sa rozplietli.

Sol padla na kolená a so slzami v očiach pozorovala, ako sa jej drahý Lun vzďaľuje.

A to je dôvod, prečo vždy po zatmení prší. Je to príbeh úplného zatmenia sŕdc.