Oneshots

Rose v rose

V rannej rose tancovala mladá dievčina. Pokožka ako porcelán, akoby nikdy nezazrela čo i len jediný lúč slnka. Vlasy ako havranie perie, čierne a lesknúce sa v zlatom oceáne slnečných lúčov a pery červené, ako by boli potreté čerstvou krvou. Jej čierné oči však skrývali bolesť a zármutok, ktorý dievčina zo seba chcela dostať tancom, ktorý tak nadovšetko milovala. Jej otec, kráľ, jej nedovolil tancovať. Preto už ako malá sa zakrádala hradbami zámku, aby mohla utiecť a stráviť aspoň pár minút tancom na lúke za dedinou. Teraz to však celé končí. Otec jej odstrihne krídla raz a navždy. Nie je úniku. Dnes si má vziať za muža princa, ktorého videla iba raz v živote. Podľa otca to je vzdelaný a bohatý mladík, no to nie je to, čo mladá princezná chcela. Nechcela vládnuť, nechcela byť princeznou a ani manželkou. Jediné čo chcela bolo tancovať ako mestské dievčatá, ktoré chodia na zámok zabávať princov, kráľov, barónov a podobnú šľachtu na rôzne plesy a bály.

Jej bosé nohy ladne prechádzali z miesta na miesto a jej slzy kropili podlahu. Toto je naposledy čo tancuje. Keď sa vráti na zámok, len čo sa za ňou zavrú obrovské dvere zámku, jej vášeň bude rozdrvená. Princ si ju odnesie do svojho kráľovstva, kde sa stane panovníčkou a bude musieť vládnuť.

Stála uprostred lúky a chcela utiecť. Chcela sa rozbehnúť čelom neznámu a chrbtom jej domovu a nikdy sa nezastaviť a neotáčať sa. Chcela, naozaj áno. Keď už bola rozhodnutá, že to urobí, celou lúkou sa rozoznel hlas jej slúžky.

"Princezná Rose, je čas."

A týmito slovami sa rozplynuli jej nádeje a predstava toho, ako tancuje nahradila skutočnosť prstov na klavíri, na ktorý ako panovníčka musela vedieť hrať, aj keď to celým srdcom nenávidela a každou notou nenávidela hudbu viac a viac, pretože aj keď musela vedieť hrať a nenávidela to vedela, že sa nemôže bokmi hýbať do rytmu prekrásnej melódie.