Oneshots

Srdcové zrkadlo

Dnes je to presne rok. Rok, čo mi život vzal to jediné, čo som na tomto sebeckom svete mal. Rok plný utrpenia a bolesti, ktorú takto prežívam deň čo deň. Rok, odkedy som bez mojej milovanej. Bez ženy, ktorá pre mňa bola všetkým. Bola pre mňa štítom, oporou, svetlom, celým životom. A ja stále iba zúfalo hľadám odpoveď na to, ako už mohol prejsť mizerný rok odkedy mi moja hviezda nesvieti pod nohy pri tichej prechádzke po pláži, aj keď mi to príde ako celé tisícročie. Každý deň sa vlečie pomalšie a pomalšie a len čakám, až sa úplne zastaví. Čo som také zlé vykonal, že som musel prísť o to jediné, čo som v živote mal?

Deň sa práve začal, no ja už som mal chuť ísť znova do postele s pocitom, že počas spánku je moje utrpenie mierne. Prečo som to teda už dávno neskončil, pýtate sa? Kvôli nej.

Musíš byť silný, kvôli mne. Ži šťastne. Prosím, nezahadzuj svoju budúcnosť kvôli mne, boli jej posledné slová. Poslednýkrát sa na mňa s námahou usmiala a naposledy vydýchla. Jej krásna tvár bola tento raz zašpinená krvou, ktorá mi stekala po rukách. Jej nehybné telo som pevne zvieral v náruči, akoby bola stále medzi živými. Pamätám si to, akoby sa to stalo včera. Až sanitka ma od jej tela po tvrdom „boji" dokázala oddeliť. Kľačal som zlomený na zemi v slzách a sledoval, ako odvážajú telo človeka, ktorého som miloval viac ako svoj život.

Otvoril som chladničku a zistil, že je úplneprázdna. Keď som nechcel umrieť od hladu, čo som teda chcel, ale ona by to taknechcela, tak som musel ísť na nákup. Prechádzal som práve okolo pečiva, keď som začul známy hlas volať moje meno.

„Pán Min, už som vás dlho nevidela," ozvala sa moja postaršia susedka.

„Dobrý deň, ako sa máte?" snažil som sa byť milý, aj keď to šlo ťažko.

„Mám sa dobre. Chcela som vás pozvať k nám. S manželom sme sami a od kedy vaša žena zomrela, tak vás vídame iba minimálne," odmlčala sa.

„Ešte vás to neprešlo, však?" opýtala sa.

„Bola výnimočná. Bolo to naozaj veľmi milé dievča, no nemôžete sa pre to stále trápiť. Mala som ju rada, často sme spolu len tak trávili čas, ale život musí ísť ďalej."

Bol som ticho, nič som jej neodpovedal, iba som hľadel do zeme.

„Pán Min, už je to rok. Takto sa cez to nikdy neprenesiete. Príďte k nám. Pomôže vám-"

„Čo vy len viete? Nikdy ste neprišli o nikoho milovaného. Je mi ľúto, ale vaše pozvanie musím odmietnuť, pani," precedil som cez zuby a vydal sa ku pokladni. Zaplatil som a vydal sa rýchlo domov. Zabuchol som dvere a zamkol ich. Čo len ona vie? Aby mi nejaká rašpľa hovorila, čo mám robiť? No to určite. Chce, aby som na ňu zabudol? Nikdy! To sa radšej vážne zabijem. Nie, musím žiť. Pre ňu. Vybalil som nákup a vybral sa do postele. Na jedlo som ani nepomyslel. Zase mi v hlave vírili myšlienky o nej. O jej krásnej tvári, úsmeve, smiechu. O jej dotykoch, ktoré ma dokázali ukľudniť. Mala tak jemné ruky, ako lupienky ruží. Oči mi oťažievali a ja som zaspal. Okolo mňa bola tma. Nikde nič.

„Kde to som?"

Zrazu som začul ženský smiech.

„Povedz, že som iba v prekrásnom sne, ktorý mabude trýzniť, keď sa zobudím," zašepkal som.

Temnota sa stratila. Bol som v mojej spálni. Bola ale prázdna, až na veľké zrkadlo v strede.

„Yoongi," oslovil ma hlas jemne.

„Si to ty," vydýchol som.

„Trápiš sa kvôli mne? Prečo si toto robíš?"

„To nie ja. Oni mi ťa zobrali! Mal som ťa chrániť a zlyhal som," nariekal som.

„Nie, Yoongi, vieš, že to bola nehoda. Ty a ani tí ľudia v tom aute za to nemôžu. Bol to môj osud, neviň z toho seba ani iných, prosím," usmiala sa na mňa.

„Podaj mi ruku," vyzvala ma.

„Takto spolu môžeme byť už navždy. Chceš to? Chceš so mnou prežiť večnosť, Yoongi? Prekroč rám zrkadla, ktorý nás delí a ja ti prisahám, že už žiadnu bolesť neucítiš."

Trasúcu ruku som položil na jej. Cítil som jej dlaň. Jej hebkú kožu. Neváhal som. Jednou nohou som prekročil rám a druhá ju nasledovala.

„Je v tom činžiaku ešte niekto?" vykríkol jeden z hasičov.

„Panebože, ešte tam je pán Min!" zabedákala pani.

Hasič sa vrhol do plameňov, keď sa o chvíľu vrátil, na rukách niesol telo celé zašpinené od popola.

„Nedýcha!"

Hasič sa snažil Yoongiho oživiť, však márne.

„Už budeme navždy spolu, Ryujin." 

(Príbeh je do drobných k-pop výziev.)