Oneshots

Heartbeat

[Súťažný príbeh]
Píše sa rok 3000. Planéta sa pomaličky rozpadá. Ľudia sa rozdelili do dvoch skupín. Celý tento konflikt vznikol hádkou jedného významného vedca s prezidentom USA. Vedec chcel od prezidenta povolenie na jeho výskumy o klonovaní, no on to zamietol so slovami, že to je príliš nebezpečné a že neohrozí ľudí. Vedec sa nahneval a pokračoval zo svojimi výskumami ďalej tajne. Keď sa to prezident dozvedel, dal príkaz na zničenie jeho vedeckého laboratória. Vedec mal ale všetko zapísane a tak ho ani toto nezastavilo. Klonovanie malo ale jeden háčik. Treba na neho ľudskú dušu. Duša sa premiestni do klonu, no už akoby nežila. Klon je podobný, no vôbec nie je ako ten, ktorého podobu vlastný. Vedec opustil krajinu a konečne zostavil stroj, na ktorom toľké roky pracoval. Po toľkých rokoch stvoril prvý klon, seba. Klon bol zneškodnený a zabitý, no keď sa to dostalo na verejnosť niektorí ľudia boli nahnevaný a za vedca sa postavili. Netrvalo dlho a ľudia sa akoby zbláznili. Rozdelili sa na dve tábory, v ktorých boli podľa ich rozhodnutia. Takto sa to začalo a trvá to už osemnásť rokov.

Yoongi sa ako vždy zobudil na matraci na zemi. Chrbát ho nebolel. Celý život nespal na ničom inom ako na matraci na zemi, takže si za tých osemnásť rokov zvykol. Technológia síce bola vyspelá, no ľudstvo bolo chudobné, keďže bola vojna.

Vstal z matracu a vybral sa do vedľajšej miestnosti. Býval v malom byte s jeho mamou. Tieto byty neboli nič nezvyčajné. Všetci obyvatelia žili v takýchto bytoch. Nikto si nemohol vyberať. Jeho mama už sedela pri malom okrúhlom stole, ktorý bol úplne nevýrazný, tak ako aj všetko v tomto byte. Keď si ho všimla, milo sa na neho usmiala.

„Dobré ráno,"pozdravila ho.

„Aj tebe, mami,"zašepkal potichu kým si pretieral rozospané oči.

Na stole ho už čakali raňajky. Bez slova si sadol za stôl a začal jesť.

„Mami, kedy sa toto všetko už skončí?"opýtal sa z ničoho nič. Jeho mama vyzerala byť prekvapená.

„P-prečo sa to pýtaš? Ešte nikdy si sa to nepýtal,"vyhŕkla.

„Už ma to nebaví. Tento teror trvá už osemnásť rokov. Nikdy som nezažil normálny život. Toto sa musí skončiť. Hneď a zaraz,"povedal rázne chlapec.

„Zlatko, ty vieš, že ja by som chcela to isté, ale vieš aj to, že my nič robiť nemôžeme,"povedala a smutno sa usmiala. Týmto sa ich rozhovor ukončil, no chlapec sa nehodlal iba tak ľahko vzdať. Po raňajkách sa prezliekol z pyžama a zakričal na celý byt: „Idem za chalanmi!"

„Dobre, buď opatrný."

Vzal bundu z vysokého vešiaku pri dverách a vyšiel von z bytu. Zbehol dole po schodoch a keď otvoril dvere, ktoré viedli na ulicu, do tela mu vrazil ranný chlad. Nebolo až tak skoro ráno, ale keďže už bola tuhá jeseň, tak to nebolo nič neobvyklé. Prešiel niekoľkými prázdnymi ulicami až sa dostal pred ďalšiu bytovku, ktorá sa vôbec nelíšila od tých ostatných. Zazvonil na zvonček a čakal. Nečakal dlho a ozval sa hlas jeho kamaráta.

„Kto je tam?"

„Ahoj, Tae. To som ja, Yoongi. Otvoríš mi?"

„Jasné, poď dnu. Už tu je aj Jimin s Jungkookom." Len čo to dopovedal, vchodové dvere sa same tvorili. Vošiel dnu a nechal sa výťahom vyniesť až na tridsiate poschodie. Dvere výťahu sa otvorili a vystúpil na chodbu. Na chodbe boli tri dvere. Dve boli po stranách a tretie boli medzi nimi v strede. Jemne zaklopal na tie naľavo. Dvere sa so slabým zavŕzganím pootvorili. Na chodbu vykukol Tae a milo sa usmial, keď sa im stretli pohľady.

„Yoongi!"skríkol hlas a než sa Yoongi stihol spamätať, už mal Jiminove ruky okolo krku.

„Jimin! Vieš, že nemám rád objatia!"vykríkol Yoongi nahnevane a začal sa mrviť, aby sa zbavil otravného Jimina. Jimin si z toho nič nerobil a s veľkým úškrnom sa trochu odtiahol.