Oneshots

Star

„Ty si ešte tu?" dnu vošla moja sestra a sekretárka zároveň.

„Mal som prácu," odvetil som.

„Takto to nejde. V práci ostávaš každý deň do večerných hodín."

„Viem koľko je hodín, ale-"

„Niečo som povedala! Teraz zdvihneš prdel a dotrepeš ju do svojej postele!"

Nasucho som polkol. Je mladšia, no keď sa naštve, ide z nej strach.

„Bude to?!" zaklapla mi notebook.

„Už idem," zamrmlal som rezignovane.

„Zajtra prídeš až na desiatu! Keď prídeš čo i len o sekundu skôr, tak ťa vykopnem z budovy," povedala jednoducho. Vedel som, že odpor je márny. Vstal som a obliekol si kabát, ktorý visel na vešiaku. Ešte som sa otočil a venoval svojej sestre úsmev. Som rád, že sa o mňa tak stará. Na parkovisku stály dve autá. Nastúpil som a vyrazil domov. Doma som po krátkej sprche a večeri išiel hneď do postele. Zobudil som sa o ôsmej vyspaný do rúžová. Najedol som sa a prezliekol. Hodil som na seba kabát, ktorý som mal aj včera a vybral sa do ulíc. Mal som kopu času a výprask od mojej sestričky som riskovať nechcel, tak som išiel do kaviarne. Kúpil som si latte a následovne smeroval do parku. Ľudia sa hrnuli do práce, navôkol však bol aj tak celkom pokoj. Sadol som si na lavičku a sledoval lístie padajúce do fontány. Kvôli občasným mrazom bola už zastavená. Čoskoro bude zima, pomyslel som si pri pohľade na deti šantiace v listí, na ktoré rodičia kričali, že prídu neskoro do škôlky. Zrazu som začul krik. Kávu som nechal tam a utekal som za hlasmi. Keď som sa tam dostal, všimol som si menšiu skupinku ľudí. Cez nich som však nevidel, tak som podišiel bližšie. Až vtedy som si všimol, že to niečo, na čo pozerali bol chlapec možno v mojom veku. Bol roztomilý, jeho pokožka však bola zvláštna. Ligotala sa, akoby žiarila a mala nádych zlatej farby. Bol v bezvedomý a bolo vidno, že sa mu nedýcha najľahšie. Čelo mal pokryté potom a líca mu horeli.

„Prepáčte, čo sa tu stalo?" oslovil som staršiu pani.

„Nikto nevie. Nikto ho nepozná a ani ho tu v parku ani nezahliadol."

„A záchranka?"

„Mala by tu byť čochvíľa."

Záchranka tu naozaj bola skoro hneď. Naložili chlapca a hneď odišli. Bolo mi ho ľúto. Čo sa mu stalo? Myšlienky na neho som musel zahodiť a bežať do práce. Celý čas som sa ale nemohol sústrediť a myslel som na neznámeho. Povedal som, že si niečo musím vybaviť a bežal som do nemocnice. Na recepcii povedali, že má vysokú horúčku, no už sa prebral a môže aj dýchať. Zaviedli ma k nemu. Ležal na posteli, v ruke mal infúziu.

„Ahoj."

„Kto si?"

„Videl som ťa v parku. Mal som starosť. Niekto ti ublížil?"

„Pamätám si iba ako som horel."

„Horel?"

„Nevedel som, čo sa stane. Veľmi to bolelo. Ostatné hviezdy ma prehovárali, nepočúval som."

„Hviezdy? T-ty si hviezda?"

„Som," prikývol.

„A-a ako sa teda voláš?"

„Hviezdy ma zvykli volať Jeon."

„A čo tak Jungkook?"

„Jeon Jungkook? To sa mi páči."

(Príbeh je do drobných výziev. Maximum bolo 500 slov a tak to teda aj vyzerá. Príbeh sa ale chystám vydať aj ako normálnu knihu.)