Oneshots

Echinacea

V jemnom vánku bolo počuť tiché stony. Malá osamotená Echinacea hľadela na západ slnka cez slzy, ktoré ju pálili v očkách. Vedela, že spolu so slnkom zmizne aj ona. Vedela, že je koniec. Teplo Slnka, ktoré teraz pozorovala ako mizne za obzorom, nepocítila už nesmierne dlho. Teplo, ktoré potrebovala tak nesmierne k prežitiu. Husté obkolesenie stromov Slnku ale bránilo sa k nej čo i len priblížiť. Cítila ako jej maličké telíčko opúšťajú všetky sily. Keď mala srdce, ako ostatní ľudia, bola namyslená. Teraz to nesmierne ľutovala. Keby sa len na chvíľočku zastavila a zamyslela sa. Možno by to teraz neľutovala a stále by bola ľudskou bytosťou. Bolo však neskoro. S posledným jesenným dňom mizlo aj všetko teplo, ktoré mala Echinacea šancu pocítiť. Takto prežívala. Teraz ale, keď cítila iba chlad tieňa, jej prišlo všetko hlúpe. Celá jej ľudská existencia bola hlúpa. Možno si to zaslúži, takto zhynúť. Po tvári jej stiekla slza, ktorá skropila pôdu.

„Slniečko moje milé, prosím, nenechaj ma takto zahynúť. Chcem pocítiť ešte tvojho tepla kus. Svoje chyby ľudské ľutujem, neberiem ich ako ľahkú váhu. Bol som príliš chamtivý a lačný. Odpusť mi prosím moju pýchu, ktorá ma teraz zabíja," vykríkla.

„Za hriechy sa pykať má, toho si vedomý som. Nie je ale toto utrpenie dostatočným trestom? Tak odpovedz mi, Slnko!" zakričala.

„Vari nie je život bez mojej milej dostatočný trest? Ach Slniečko, ako len moje srdce krváca bolesťou, ktorú si mi jej zkázou privodilo."

Natiahla sa za posledným lúčom Slnka, avšak na ktorý nedotiahla.

„Ach Slniečko, prečo len mlčíš? Vari s mojou milou mi nie je súdené ostať?" odniesol vánok posledné slová malej Echinacei spolu s posledným lúčom slnka, ktoré sa rozlúčilo s jeseňou.

(Tento oneshoot by som mohla nazvať aj trailerom k mojej budúcej knihe "Bloody Garden".)