Nočná obloha

1.

Okolo mňa zostala tma. Nevidela som nič. Poobzerala som sa navôkol seba. Nič. Len čierno-čierna tma. ,,Haló! Je tu niekto?!,, zakričala som. ,,Neboj sa dieťa...,, Ozval sa hlas a ja som sa strhla. -Čo sa deje?!- S panikou som sa ešte raz poobzerala. Predo mnou stála väčšia Aesho ako ja. Bola biela s svetlo modrými znakmi a tmavo zelenými očami. -Taká ako ja?!!!- Cítila som bolesť v hlave. ,,Toto je veľa..,, povzdychla som si a sadla. ,,Dieťa neboj sa. Všetko sa dozvieš v čas. Len hlavne sa udrž na živote dobre?,, zavrčala nie na výstrahu ale skôr ako prosbu. ,,Čaká ťa dlhá cesta.,, smutne pozrela na mňa a vyparila sa. ,,POČKAJ!,, Skríkla som ale už bola preč. 

,,Kaede! Vstávaj. Kaede vstaň,, začula som jemne mraučanie Eri. Mojej mladšej sestry. ,,Už som hore sestrička,, ospalo som sa na ňu zvalila a zachrčala som. Začula som tiché uf. Vstala som z nej. Ale keď som zacítila malé uštipnutie, hneď som sa zvrtla. ,,Si nemysli že to nechám tak,, zavrčala a skočila mi na chrbát. ,,TY MALÁ-,, nestihla som dopovedať keď sa do šarvátky zapojil veľký brat. ,,Stačilo hádam nie?,, zakňučal a odstrčil nás od seba. Smutne som sa naňho pozrela. Rýchlo som k nemu podišla a obtrela si hlavu o jeho plece. -Už mu vyrástol celý hrebeň- zasmiala som sa v duchu. Sestra ma napodobnila. ,,Však ja vás mám rád tiež len mi už lezú na nervy tieto vaše šarvátky každé ráno.,, zasmial sa, každú z nás oblízol na hlavu a vyšiel z jaskyne. Vyšla som za ním. Usmiala som sa. Naša útulná jaskyňa. Máme v nej všetko. Pitnú vodu ale aj jedlo. -Čo by som dala, len aby som mohla vyjsť von- nad tou myšlienkou som pokrútila hlavou a s kňučaním som podišla k jazeru. V mojom odraze bolo niečo zvláštne. -Kde som tie oči videla?- spýtala som sa samej seba.. ,,Srdiečka! Tu sme hore!,, Zakričala naša mama z vrchnej časti jaskyne. Vyšla som po skalách hore. Mama a otec sedeli pri ovocných kríkoch. Súrodenci už tam boli. ,,Dobré ráno prajem každému,, povedala som a s úsmevom som si sadla k mame. ,,Keď sme tu všetci môžme jesť,, zavelil otec, všetci sme začali jesť. 

Ani neviem koľko sme v tej jaskyni. Asi ako mamina čakala Fudoho. Nevieme či je deň alebo noc. Proste odhadujeme. Hrala som sa so sestrou. Učila o bylinkách s bratom. Trénovala boj s ocinom a nakoniec odpočívala s maminou. Mamina sa stále na mňa zahľadela. Neviem prečo. Asi na nie čim rozmýšľa. K nášmu večeru sme si posadali vedľa jazera a rozprávali. ,,Srdiečka neviem či ste to vedeli ale my tvorovia z Sonarie máme Lunu.,, začala mamina. Obzrela som sa po súrodencoch. ,,Akú Lunu mami?,, spýtala som sa zvedavo. ,,No...Luna je ochrankyňa svätyne v púštnej oáze. Je to jediné miesto kde majú všetci mier. Nikto sa neje navzájom. Nikto nebojuje o život. Luna chráni toto miesto. Za každým to boli Aeshovia ktorý to chránili. Len keď pred štyrmi rokmi zomrela posledná ochrankyňa...,, smutne sa oprela o otca. ,,Všetci obvinili nás že sme ju neochránili. Že zomrela našou vinou. Preto sme nikdy nevychádzali z jaskýň. Báli sme sa.,, povzdychla si. Zmätene som sa na všetkých pozrela. ,,Prečo nám to vravíte až teraz?,, spýtal sa Fudo. ,,Lebo už aj Eri ma dosť rokov. Chceli sme počkať kým všetci budete starší.,, odpovedal otec a pozrel sa na mňa. V jeho očiach bolo cítiť bolesť a strach. ,,Niečo sa deje so mnou, že?,, zakňučala som a skryla som hlavu pod lapky. ,,Nič sa nedeje Kaede. Len sme chceli aby ste vedeli prečo vás nepúšťame z jaskyne.,, zavrčala jemne mama. Všetci traja sme prikývli a usmiali sa. ,,Tak už je treba ísť spať. Dobrú noc deti moje.,, zaželali sme im dobrú noc tiež a odišli sme do svojich dierok. Ľahla som si a pozerala do ničoho. -Prečo si sa mi ukázala?- spýtala som sa. -Dieťa moje na všetko máš čas. Viem že je toho veľa. Jediné čo ti poviem je že som Emiyo.- ozval sa hlas Emiyo. -Prečo ja ?- spýtala som sa znova. -Je toho veľa prečo ty. Hlavne ale nevieš k čomu som si ťa vybrala že? Neboj sa dozvieš sa časom. Keď pochopíš našu spojitosť. Pochopíš čo sa stane. Čo s teba bude. Verím ti. Verím že som vybrala dobre.- zašepkala. -Ako vybrala dobre?- zaznela otázka moja ale odpoveď už neprišla. ,,Ach,, povzdychla som si. ,,Prečo ja?,, pošepkala som do ticha. Vyšla som z mojej dierky. Naša jaskyňa mala osvetlenie v podobe svietiacich kryštálov. Prešla som okolo Eri. Je to úžasná sestra. -Keby tak neprovokovala- zasmiala som sa. Zastala som vedľa Fudoho. Brat ktorého by chcel každý. Pokračovala som ďalej k rodičom. Sú prísny ale moji. Niekto by si povedal že spravili chybu. Ale oni nás len chceli ochrániť. Viem že by som chcela ísť von. Ale rozumiem že nemôžem. Zabili by ma hneď. -Emiyo?- skúsila som po posledný krát. -Áno dieťa?- ozval sa konečne hlas Emiyo. -Keď si zomrela, prečo obvinili nás Aeshou z tvojej smrti?- zarmútene som sa spýtala. -Och dieťa.. Toto ťa trápi?... Je to ťažké lebo neviem čo sa honilo v hlave ostatných. Ale skôr je to z toho že sme rovnaký druh. Že ste mali zaistiť aby som nezomrela... neviem ti povedať.- vyšťekla s hnevom. -Ale ty ako Luna si mala chrániť oázu. Tak si vedela ochrániť seba, nie?- zasyčala som. -V tom máš pravdu. Ale si zapamätaj. Lunin život nie je prednejší ako ochrana oázy. Sľubovala som že položím aj život za ochranu oázy. Preto asi zvinili všetku vinu na vás. Ja som trpela keď som videla ako musíte utekať pred všetkými. Trhalo mi to srdce- smutne zakňučala Emiyo. -To je mi ľuto.- pošepkala som. -Viem že ti to ľúto. Empatia je tvoja silná stránka?- veselšia sa spýtala. -Keď som s niekým cudzím som strašne hanblivá. Ale som empatická. Ochranárska ako vravia rodičia. - vysvetlila som jej. Zasmiala sa. -Aj ja som taká bola. Ale ako ostatný sa naučili vnímať mňa tak som sa zase ja ich.- povzdychla som si. Jej slová ma trošku povzbudili. Postavila som sa. Vošla som do mojej dierky. Ľahla som si a zavrela oči. -Dobru noc Emiyo- zaželala som jej. 

-Aj tebe Kaede-