Nočná obloha

7.

Prešli dva dni od toho incidentu s Akemim a sestrou. S Naokom som sa dohodla že Akemimu nepovieme nič. Kráčala som spolu s Akemim okolo oázy. ,,Veľmi ma mrzí čo sa stalo pred dvoma dňami.,, ospravedlňoval sa mi. Prevrátila som očami. ,,Si sa konečne oddul?,, zavrčala som. Pozrel sa na mňa nechápavo. ,,Čo som spravil Kaede?,, Ešte sa hrá na nevinného. ,,Prečo si začal tu hádku?,, zavrčala som nahnevanejšie. ,,Mňa to len nahnevalo. Lebo mi ťa chcel ukradnúť.,, zvýšil hlas. Pozrela som naňho v šoku. -Takže teraz sa nám ukazuje aký je v skutočnosti Akemi- zachrčala Emiyo. V tej chvíli si uvedomil čo povedal. ,,Takže ak by som si vybrala teba ukazoval by si si ma ako trofej?!,, vykríkla som naňho. Okolo nás sa začal vytvárať kruh. ,,Tak hádam sa nebudeme hádať nie Kaede?,, nahnevane zakňučal. ,,Za prvé. Pre teba som už len Luna. A za druhé som už rozhodnutá.,, zavrčala som. V jeho očiach sa zráčil veľký hnev. ,,To mi nesmieš spraviť Kaede!. On si ťa nezaslúži. Nikdy si ťa nezaslúži. Vždy budeš moja. Či to chceš alebo nechceš.,, výstražne sa na mňa pozrel. Zavrčala som. ,,Nikdy nebudem patriť tebe. Bola chyba že som ťa spozn-,, nedokončila som vetu keď ma schytil a skočil na mňa. ,,Nikdy! Si moja a budeš moja!,, zavrčal. Keď som zacítila že sa už chcú ostatný postaviť, zobrala celú silu čo mi zostala v telo a zadnými nohami som ho kopla. Odletel kúsok odo mňa . Odkašľala som si a ľahla som si na bok. Začal vstávať. Ako sa dostal na nohy hneď sa po mne rozbehol. Rýchlo som sa poštverala na štyri. ,,Kaede! NIE!!!!,, začula som Naoka. Pozrela som sa naňho so strachom. Akemi sa len uškeril, vrhol sa ku mne a chytil ma. ,,Och taká škoda rozpučiť tak krásnu tváričku.,, uškrnul sa. Rýchlo som sa pozrela dole. Rieka! Čo ma všetko učil otec. Spomeň si. Na chvoste som si všimla krvavú stopu. To nie je moja krv. Uhryzla som ho do nohy na čo ma pustil. Kým sa uvedomil padla som do vody. Rýchlo som začala plávať nižšie. Posledné čo som počula bola vírenie vody. 

Začula som klopanie a dupot. Zacítila som pach mŕtvoly. Pomaly som otvorila oči. Predo mnou ležalo telo. Rýchlo som sa zdvihla. ,,Tak naša Luna vstala.,, sarkasticky odpovedal Saukuryn. Zaostrila som. Akemi?!. ,,Čo si to spravil?,, zavrčala som. ,,Len som ťa odniesol čo najďalej od oázy. Bez nej si slabá. Ani ťa nepočuje predošla ochrankyňa.,, odsekol. ,,A-a-ako vieš o nej?,, zaskočene som sa spýtala. ,,Si myslíš keď som ťa našiel že to bolo náhoda?! Všetko som mal v pláne. Roky som vedel že si moja ale nevedel som kde si. A keď som ťa našiel tak sa do toho musel zamontovať Naoko.,, nehnevane si ofrkol. ,,Takže to čo si mu povedal že si cítil len vtedy že som to ja si mu klamal?!,, zakňučala som. ,,Ooo takže si nás počula. Jasne že som klamal.... Vedel som že sa bude pokúšať tiež. Tak som sa zahral na dobrého a vidíš kde sme! Vďaka nemu mi neveríš!,, vyštekol. Poobzerala som sa. Jaskyňa. -Emiyo?- skúsila som. Nič. Povzdychla som si. ,,Takže ma ideš tu držať slabú aby som ti nemohla ujsť, správne?,, spýtala som sa. Bezcitne mi zatlačil na labku. ,,Samozrejme. MOJA Luna mi nikde nepôjde.,, maniacky sa zasmial. Vystrašene som sa pozrela na labku. Môj pohľad sa začal hmliť. ,,Kaede čo sa deje?,, spanikáril Akemi a rozbehol sa ku mne. Ale bolo už neskoro. Už som mala len tmu.

Všetko okolo mňa stmavlo. ,,Kde to som?,, spýtala som sa. ,,Emiyo?,, zakričala som. Nič. Nikto nikde. Stiekla mi slza. Takto mám žiť? Byť väznená u Akemiho ktorý sa zbláznil?.. Čo som spravila Mesiac?.. Prečo si ho vybral aby sa stal mojim partnerom?

Neviem čo sa stalo za tú chvíľu čo sa dialo. Ale určite viem že niečo nie dobré. Pomaličky som otvorila jedno oko. Predo mnou stáli vyplašený Brequewkovia. Liečili ma. To mi bolo hneď jasné. Kútikom očka som pozrela či je v jaskyni aj Akemi. Nebol. ,,Je to v poriadku mňa sa nebojte.,, utíšila som ich. Pozreli na mňa s úľavou. Pomaly som chcela vstať ale stratila som rovnováhu. ,,Opatrne Luna. Nie ste vôbec vyliečená.,, pokarhal ma ten najmenší. Usmiala som sa na nich. Nevedeli že budem slabnúť viac a viac keď budem stále takto ďaleko od oázy. Akemi to vedel. Ten najmenší sa pozrel na mňa a posmutnel. ,,Je to srdcervúce že sa to stále práve vám Luna.,, smutne poznamenal skôr pre ostatných ako pre mňa. ,,Neuvedomuje si že takto viem zomrieť že?,, spýtala som sa kým mi jeden z ich pozeral ostatok tela. ,,Nie naša Luna.,, Som si mohla myslieť. Zavrela som oči. Uvidela som malú čiarku ktorá viedla neviem kam. Dúfam že si to ty Naoko. Ucítila som aj sladký med. ,,Dúfam že ma cítiš aj ty Naoko.,, pošepkala som aby ma nikto nepočul. Brequewkovia sa len usmiala s slzami na krajíčkoch. ,,Vaše tajomstvo je s nami v bezpečí.,, sľúbili mi. ,,Neviete či je oáza v poriadku?,, vyzvedala som. Zrazu som zacítila ostrú bolesť v labke. ,,Oáza ako povedal najstarší Kendall teraz slabne tak ako vy Luna. Len to vieme pretože nás pán Akemi väzní tak ako vás.,, povedal najväčší. Vďačne som im kývla hlavou a položila hlavu na zem. ,,Relaxujte. Mali by sme aspoň tú labku vyliečiť.,, poprosili ma a ja som sa oddala. 

Strhla ma veľká bolesť. Rýchlo som otvorila oči. Zacítila som niečo teplé. Ležal vedľa mňa Akemi. Zavrela som oči aby som sa ujistila že to nie je on. Nie. Nemám s ním puto.. Ani necítim sladký med. Od úľavy som si vydýchla. Pozrela som sa von otvorom kadiaľ prilietavali a odchádzali. Stiekla mi slza po líci. Prečo sa to stalo mne? Prečo mi zachrániš život a potom skomolíš? Dúfam že Naoko je v poriadku. A dúfam že Akemimu puto odchádza. Ak by som mohla tak by som zomrela aby bol svätý pokoj. Nemohla som. Kvôli Naokovi. Kvôli tvorom ktorý u mňa našli dôveru. Kvôli oáze kde našli všetci mier. Kvôli všetkým čo chcú žiť. Povzbudivo som sa usmiala. Musím nájsť cestu von. Kvôli nim. 

Kvôli nemu.