Len myšlienky

:)

Práve som kráčala z autobusovej zastávky. V ušiach mi hrala hudba, míňala som ľudí a rozmýšľala nad dnešnými aktivitami. Zodvihla som hlavu aby som sa ubezpečila, že do nikoho nevrazím, keď som ho tam uvidela. Venčil psa. Nevidela som ho vyše roka. Zaskočilo ma to. Zdalo sa mi, že vyrástol. Už keď som ho naposledy videl bol veľmi vysoký ale teraz...Hnedé vlasy mal ostrihané nakrátko a na tvári rúško. V pravej ruke držal telefón a v ľavej vôdzku. Čierna mikina mu splývala s teplákmi. Jedine jeho hnedé topánky vyčnievali. Zastala som. V mojom vnútri sa odohrával boj. Ísť za ním alebo domov. Rovno alebo zabočiť k bráne? Prehrala som si všetko čo sme si urobili. Nevyslovené slová a na tú nepríjemnú atmosféru, ktorá ma trápila vyše roka a usúdila som, že by bolo fajn porozprávať sa. Vykročila som teda k nemu. Pohol sa, zrejme ma nevidel. Pridala som do kroku. Nechcela som riskovať, že zájde do brány skôr ako ho dobehnem. Zahol za roh a ja bez rozmýšľania za ním. Až vtedy som to oľutovala. Pred jeho bránou, na lavičke, sedel pár. Oboch som poznala ale nechcela som sa s nimi rozprávať. Tak trochu som dúfala, že sa s nimi už nikdy nebudem musieť rozprávať. V duchu som zanadávala. Otočenie neprichádzalo do úvahy už ma zbadali. Prišla som teda až k nim a zastala oproti lavičke zoči voči dvojici. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Osobe, kvôli ktorej som sa tu ocitla, aj keď mi tak veľmi chýbal. Vybrala som si slúchadlá z uší a začala som debatu, ktorej som sa tak dlho vyhýbala. ,,Ahojte..."