Len myšlienky

:)

Sedela som na kraji jeho postele a nervózne sa hrala s prstami. Nervózna som bola už odkedy som prešla prahom ich dverí. Myslím, že si to všimol a prekvapuje ma, že nič nepovedal. V hlave som napísala už asi tretí scenár všetkého čo by sa mohlo stať. Ako mu to povedať? Prečo nevieme čítať ľuďom myšlienky? Prestala tiecť voda. O chvíľu je tu a ja nič nemám. Zúfalo sa hodím dozadu na posteľ, a keďže som nepočítala so stenou za mnou, buchnem si o ňu hlavu. Zastonám, chytím si hlavu a schúlim sa do klbka. Som si istá, že teraz som si z nej vytĺkla aj to čo som v nej nemala. Dvere do izby sa rozletia a vbehne dnu. S mokrými vlasmi, šedými šortkami a bez trička priskočí ku mne. Čupne si a rukou ma pohladí. "Si v poriadku?" spýta sa ustarostene. Prikývnem a otvorím oči. Usmieva sa. Nie milo, skôr pobavene. "Naozaj?" spýtam sa ironicky: "Bavíš sa?" Uchechtne sa: "Konečne to nie som ja, kto je zranený." "Choď do kelu," sadnem si a buchnem ho päsťou do ramena. Trochu sa zapotáca ale ustojí to. Zvesím nohy z postele. Teraz sa pozeráme z očí do očí, on medzi mojimi kolenami a rukami na mojich stehnách. Červenám sa. Určite. "Niečo si chcela riešiť," preruší to ticho. Strhnem sa a opäť ma prepadne nervozita. Zhlboka sa nadýchnem. Vidí, že som nervózna. Má ma prečítanú. Vezme mi ruky do dlaní a mierne sa usmeje. Mne môžeš veriť--hovorí jeho výraz. Ani neviem ako ale tá otázka zo mňa jednoducho vypadne a v byte nastane ticho. Nepríjemné ticho. Hľadím mu do očí. Túto otázku nečakal. Nevyčítam mu to. Ani ja som nečakala, že to bude také ľahké. Neodpovedá a mňa prepadne úzkosť. Uhnem pohľadom a vytiahnem si ruky z tých jeho.