Len myšlienky

:)

V kráse jesennej prírody, treba hľadať čaro. A keď ho nájdete, prebudí vo vás pocity aké by pre vás nik neopísal ani milión slovami. Presne to som našla tento víkend. A práve uprostred toho všetkého sedel on. Na malej drevenej lavičke, uprostred lesnej lúky s gitarou v ruke. Celá skupina na neho hľadela a on si pod tichým nátlakom gitaru nervózne prehodil vyššie. Prsty sa mu klepali trémou a nohou nervózne podupkával. Zahral pár tónov - ďalší bol zle. Skúsil to opäť. Tá istá chyba. Zastavil sa. Zhlboka sa nadýchol a začal znova. Všetci so zatajeným dychom sledovali jeho šikovné prsty ako kĺžu po strunách. Po pár ľahkých tónoch zmizne tréma, dych sa ustáli a on sa premení na malého chlapca. Vidím jeho vnútorné dieťa. Je zlatý. Pár krát zažmurkám a som späť. Opäť je to ten mladý chalan, ktorého som si tak obľúbila. Vidím, že je presne tým, kým sníval, že ako malý bude. Je hrdinom sám sebe ale aj všetkým naokolo. Z tváre mu vyžaruje nadšenie, z úsmevu srší optimizmus. Lístie za ním padá ako zimný sneh a dotvára tak celkovú atmosféru. Začne hlavou kývať do rytmu. Vidieť ako si to užíva. Keď odznejú posledné tóny, nastane ticho. Rozhliadne sa. Zneistie. Už-už chce niečo povedať, keď ticho zrazu preruší potlesk. Usmeje sa od ucha k uchu. Predviedol skvelý výkon a vidieť ako mu zo srdca spadol kameň. Pozrie na ňu, oči sa im stretnú a on sa usmeje. Vzniká niečo nové. Nevyskúšané. Zaujímavé. Lákavé. A ja tu sedím na kraji, plne si uvedomujúc, že ho strácam, a že to už nikdy nebude tak ako bolo predtým...