Minulosť je sviňa

I. Kapitola

,,Anna, choď už konečne k tomu stolu 4!" zakričala na mňa vedúca.

,,Bože, už tam idééém!"

Nenávidím túto prácu. Ale aj tak som k stolu 4 prišla a spýtala som sa: ,,Dobrý deň. Čo by ste si dali?" Vedúca sa na mňa prísne pozrela, tak som k tomu dodala veľmi nepresvedčivý úsmev a vytiahla som poznámkový blok.

Keď som si zapísala objednávku, odišla som za barový pult a pripravila som im dve kávy. Pri tom som si pomyslela, že ľudia sú totálni blázni, keď si kúpia dve kávy za deväť eur. Z kadiaľ všetci tie peniaze majú a k tomu ešte aj legálne. Ja som ich získavala nelegálne a to som si, teda tiež nežila ako v bavlnke.

Bolo osem hodín a ja som zoškrabávala zo stolov žuvačky. Toto je najponižujúcejšia situácia, v ktorej som sa kedy ocitla. Bože, len si to predstavte, bývalá nájomná vrahyňa leží pod stolom a zoškrabáva žuvačky. Nečakané, že? Ale toto je teraz krutá realita.

,,Máš už všetky stoly?" spýtala sa ma moja odporná vedúca.

,,Toto je posledný." odpovedala som nevrlo.

Vynechala som fakt, že toto je prvý a posledný. Ja sa na to vyseriem, pomyslela som si. Zodvihla som sa, zobrala som si svoje veci a proste som odišla.

Prechádzala som sa po londýnskych uliciach a vstrebávala som tú energickú atmosféru Londýna. Už tu bývam dva mesiace a zatiaľ som si na svoj nový život nezvykla.

Bývam na okraji centra a o byt sa delím s jedným presladeným párom, ktorý si to rozdáva všade, kde sa len dá. Lezie mi to na nervy, ale očakávam, že sa do dvoch týždňov rozídu. Takým perfektným párom, to veľmi často nevydrží.

Zastala som pred menšou bytovkou, nebola bohvieako pekná, ale, čo iné si môžem dovoliť z platu čašníčky.

Zdolávala som tretie poschodie a popritom som si šomrala nadávky. Zabudla som, že táto posratá bytovka nemá ani výťah.

Našťastie som to zvládla až na piate poschodie. Začala som sa hrabať v taške a hľadať kľúče. Na spodku kabelky som ich konečne nahmatala. Strčila som kľúč do zámky a odomkla som.

Z obývačka sa ozval krik mojej spolubývajúcej, ktorá sa mimochodom volala Adel. Rýchlo som siahla do kabelky a nahmatala som zbraň.

Pomaly som vykukla spoza rohu a pripravovala som sa na to najhoršie. No namiesto vraždenia mojej spolubývajúcej, som videla, ako pred Adel kľačí jej priateľ. Nevedela som sa rozhodnúť čo by bolo v tejto chvíli horšie. Panebože, on ju práve žiada o ruku!

Rýchlo, ale potichu som vycúvala. Na toto, teda vážne nemám dnes náladu. Vyšla som z bytu a zamkla som. Dúfam, že ma nepočuli.

Sadla som si na schody. Tak, teda toto nešlo celkom podľa mojich očakávaní. Nakoniec asi majú niektorí ľudia proste šťastie. A ja sa teraz musím nejako zabaviť až do rána. Ani nechcem vedieť, aké veci sa tam budú v noci odohrávať.

Zišla som dole a rozhodla som sa pozrieť do svojej schránky. Neočakávam, že v nej niečo bude. V skratke, nikoho na tomto svete momentálne nezaujímam. Dokonca som na tom s mojím sociálnym životom až tak zle, že nemám ani jednu kamarátku. Teraz sa tu neľutujem, je to proste tak. Po práci väčšinou idem domov, hneď zaspím a potom zase práca. A toto sa opakuje už skoro dva mesiace.

Otvorila som schránku a na moje veľké prekvapenie tam ležala obálka.

Neváhala som a otvorila som ju. Prečítala som si ten list a skoro mi spadla sánka.

No do riti!

. . .

Vitajte pri oficiálnej prvej kapitole (okrem prológu). Neverím, že som sa k tomuto konečne donútila. Ďakujem hocikomu, kto to číta a chcela by som sa spýtať na Váš osobný názor. Kľudne mi napíšte aj kritiku. Ak nájdete nejakú gramatickú chybu napíšte.