Životné rozhodnutie [PREBIEHAJÚ UPRAVY]

6- Búrka

(Hange ale s troškou mojej fantázie xdddd. PS: nevedela som trafiť správny odtieň košele :c)

Bolo osem hodín ráno, Vensel ešte spal. Levi sedel na stoličke vedľa postele a pozoroval ho. Podľa včerajška by už mal byť v poriadku, pravdepodobne bol len trošku prechladnutý z toho ako sa spotil a večer bolo chladno. 

Levi sa pozrel na nástenné hodiny. Naklonil sa k Venselovi a pošepkal mu „Heeej, je čas vstávať".

„Prosím ešte päť minút", zahundral a pretočil sa na druhý bok. 

„Nie! Žiadnych päť minút nebude! Lebo potom to bude ďalších desať, pätnásť, dvadsať a nakoniec prespíš pol dňa", hneval sa Levi. 

„Ale i tak nemám čo na práci a vôbec trénovať môžeme až večer, teraz tam sú kadeti", zahundral. 

„No taaaak....hmm... Pôjdeme sa prejsť, čo povieš?", navrhol Levi. 

„Čo to do vás vošlo?"

„Čo by malo? Len sa pýtam ako priateľ priateľa", odpovedal mu Levi. 

„Počkať čo!? Priateľ?", zarazil sa Vensel a opäť sa pretočil tvárou k Levimu. 

„Priateľ, odvodené od slova priateľstvo ty hlupák!", vysvetlil mu Levi. 

„Hej to som pochopil ale veď...neoslovujem vás ani menom, nič o vás neviem, vykám vám, my nie sme priatelia!", posadil sa Vensel a perina z neho spadla. 

„No a kto vravel, že ma nemôžeš oslovovať menom? Hm?"

„Vy?", Pripomenul mu Vensel.

„Dobre, vieš čo? Zabudnime na to"

„Takže môžem?", uisťoval sa Vensel. 

„No áno"

„Tak dobre teda, Levi", usmial sa Vensel. 

„Tch", pretočil očami Levi. „Tak chceš sa prejsť alebo nie? Teda ak si v poriadku ale podľa toho čo vidím tak asi už si, čo?"

„Hej som tak pôjdeme do toho mesta?"

„Ako chceš. Mne je to v podstate jedno, kvôli tebe si odkladám prácu a budem pracovať opäť celé noci", pokrčil plecami Levi. 

„To...prepáč", sklopil zrak Vensel. 

„Hej, nič si z toho nerob i tak nemôžem spať dlhšie než štyri hodiny", Levi položil Venselovi ruku na plece. 

„Tak fajn, oblečiem sa a pôjdeme", usmial sa Vensel.

„Fajn ale obleč si radšej uniformu a daj s *ODM. Hneď potom by som išiel trénovať", oznámil mu Levi a odišiel z izby aby dal Venselovi priestor na oblečenie sa. Vensel následne vstal, ustlal si a obliekol sa do uniformy, na ktorú si upevnil ODM. 

Vyšiel na chodbu. „Tak ideme?", opýtal sa Leviho, ktorý stál opretý o stenu vedľa dverí. Ten nič nepovedal len sa postavil a išiel dolu schodmi. Išiel chodbami ráznym krokom akoby to tu poznal naspamäť. Vensel kráčal v tichosti za ním. Levi vyšiel z budovy regimentu Vojenskej polície. Vensel išiel tentoraz už vedľa neho. 

„Hej? Levi?", nesmelo ho oslovil. 

„Prosím"

„Môžem sa opýtať kam ideme?"

„Veď som povedal, že sa ideme prechádzať, nespomínaš si?"

„Hej... Ja len tak či máme namierené na nejaké presné miesto?", opýtal sa opäť Vensel.