Životné rozhodnutie [PREBIEHAJÚ UPRAVY]

Kapitola 5- pomocná ruka [UPRAVENÉ]

Vensel večer zaspal a pokojným spánkom spal až do ďalšieho rána.
Unavene otvoril oči, zívol si a poobzeral sa. Niečo mu tu nesedelo. Áno, toto miesto spoznával. Bola to jeho izba, jeho posteľ, jeho skriňa, jeho stôl... Bolo tu však niečo ďalšie. Posadil sa. Pri okne s výhľadom na zámok stála nízka, čiernovlasá osoba. Vyzerala von otvoreným oknom. Áno, spoznával ju. Bol to kapitán Levi. On pri ňom zostal celú noc? Alebo sa teraz vrátil?
Kapitán Levi sa otočil akoby vedel, že ho Vensel práve sleduje. „Dobré ráno. Cítiš sa lepšie?", opýtal sa ho.
„Áno, pane. Je mi už lepšie a myslím, že čoskoro budem môcť opäť trénovať", odpovedal mu.
„Na čo tak formálne? Ja som sa pýtal len obyčajnú otázku tak očakávam obyčajnú odpoveď", zamračil sa kapitán a ležérne sa oprel o stôl.
„Ja vám nerozumiem," nechápavo pokrčil plecami Vensel.
„Ale. Vieš čo, je to jedno. Časom možno", pretočil očami Levi. Vensel len prikývol, vôbec mu nerozumel. Čo od neho chce? Čo to má znamenať? Je to hádanka alebo? „Tak hm... Nie si hladný?", opýtal sa ho kapitán a snažil sa pri tom znieť láskavo. No... Veľmi sa mu to nedarilo. ,Vôbec o čo sa snaží?', hnalo sa Venselovi hlavou.
„Nie, vďaka," povedal iba, hoc mal hlavu plnú mnohých otázok.
„Vážne? Včera si jedol len polievku. Myslel som... '
„Nie, som v poriadku. Jedna polievka je dosť", presviedčal Vensel kapitána Leviho.
„No ako myslíš ale mal by si ešte niečo zjesť", povzdychol si Levi.
„Áno, zjem ale až neskôr", povedal Vensel a opäť si ľahol. 

„Hmm ale možno by sme mohli niečo robiť", uvažoval Levi. „Cítiš sa na to stáť? Alebo možno môžeš aj sedieť...neviem. Každopádne by sme to mohli skúsiť aj tak, keby ti bolo veľmi zle."
„Myslím, že dokážem", odpovedal Vensel. Posadil sa na posteli, nohy spustil na zem a postavil sa. Mierne sa mu zatočila hlava, inak bol v poriadku.
Levi prešiel ku skrini. Otvoril ju a vytiahol z nej *ODM remienky. „Pozri čo som ti tu včera našiel", zamával nimi. „Takto máš vlastné a nemusím ti požičiavať".
Vensel sa usmial: „Tak to je skvelé", povedal.
„Áno tak, skúsime čo si pamätáš", s týmito slovami mu podal remienky.
Vensel si ich s povzdychom zobral. Nepamätal si to dobre. „Takže, hlavne si veriť", pomyslel si. „Nevadí, že na sebe nemám uniformu?", opýtal sa. Totiž mu prišlo trochu komické dávať si ODM remienky na šortky a vyťahané tričko.
„Ja myslím, že pokiaľ na sebe máš niečo tak je to jedno", ľahostajne mu na to odpovedal Levi. „Hoc, lepšie by to bolo mať dlhé nohavice ale na tom nezáleží."
„Keď myslíte...", povzdychol si. Opatrne si upevňoval ODM a snažil sa nič nepopliesť. Každý remienok si zatiahol, podstrčil podeň dva prsty a skúsil ho potiahnuť či je dosť pevný. Skončil pri páse. Po tade to bolo jednoduché ale ďalej už nevedel. 

„No čo je? Spíš?", opýtal sa Levi.
„Nespím! Len už ďalej proste neviem...", povzdychol si Vensel.
„No nevadí. Tak ti pomôžem. Budem ti hovoriť a ty budeš podľa toho robiť, dobre?"
„Dobre, súhlasil Vensel.
„Takže najprv zober tú pásku s tým, môžeme to nazvať plieškom? Každopádne tu s tým no... Rozumieš čo chcem povedať? Nikoho som ešte toto neučil takže neviem ako by som to opísal ale vieš tú takú tú...", snažil sa to vysvetliť Levi.
„Áno, viem ktorú. Túto!", povedal a pozdvihol pásku, ktorú mal Levi na mysli.
„Áno, tú. Tak tú si dáš najprv. A dáš si ju tak, že najprv si dáš na chrbát ten "pliešok"", vysvetľoval a pri slove "pliešok", prstami naznačil úvodzovky. „No a potom jednoducho zatiahneš pracku tak, že má byť na úrovni lopatiek. To zistíš tak, že si to jednoducho nahmatáš." Levi mu vysvetlil aj zbytok. Teda ako a kam si upevniť pásky na bokoch a to bolo všetko.

„No vidíš, zvládol si to. Nebolo to ani tak ťažké, no nie?"
„Nie, bolo to jednoduché", odpovedal mi Vensel a dával si podľa rozkazu dole pásky.
„No a potom zasa späť do postele. Nech si čoskoro zdravý", povedal mu.
„Áno, pane. Ale začínam byť hladný...no...", Zamyslel sa Vensel.
„Fajn, tak ja ti niečo prinesiem. Akurát máte obed", pokrčil Levi plecami a odišiel.
Vensel sú dal dole ODM remienky, odložil ich do skrine kde bolo teraz zázrakom oveľa viac miesta. Sadol si na posteľ a čakal na Leviho.