Životné rozhodnutie [PREBIEHAJÚ UPRAVY]

3-kapitán Levi a prvé tréningy [UPRAVENÉ]

Vensel hneď po večeri odišiel von so slovami, že mu je zle a musí na čerstvý vzduch. Bežal. Bežal rovno výcvikovému táboru, cestu poznal. Ani netušil, že dokáže tak rýchlo bežať. Už dlho tak rýchlo totiž nebežal, nemal prečo. Bol marcový večer, bolo ešte stále chladno, hlavne v takéto večerné hodiny. Chladný vzduch mu udieral do tváre a biele vlasy lietali okolo hlavy. Bol to skvelý pocit. Páčilo sa mu to. Na chvíľu dokonca prestal rozmýšľať. Všetky jeho problémy zrazu zmizli a nezaujímalo ho ani to, ako naňho pozerajú okoloidúci alebo či sa po ňom niekto nebude zháňať. Zrazu bol len on a tmavá večerná obloha so zapadajúcim slnkom.

Rýchlo vybral poslednú zatáčku, skoro spadol. Zmiernil tempo. Uvidel kapitána opretého o strom, nezaujato pozoroval hodiny na veži. Pribehol k nemu a prudko zabrzdil až sa do vzduchu vzniesol oblak prachu. Ale to bolo normálne, výcvikové miesto vo výcvikovom tábore bolo vysypané pieskom aby to aspoň trochu tlmilo pády. Aj keď popravde Vensel vždy dopadol tvrdo aj na ten.

„Dochvíľnosť ti teda nechýba, na sekundu presne", povedal kapitán. Vensel premýšľal či to mala byť pochvala alebo len obyčajný komentár deja, povedal to totiž ľadovým hlasom bez nejakého náznaku emócií alebo života, „Tak aby sme začali. Na! Nevedel som či ich ešte máš a či by si si ich vôbec priniesol tak ti zatiaľ požičiam tieto", podal mu spleť hnedých kožených remienkov. Vensel prehltol na prázdno. Ako dlho si neupevňoval remienky na prenášanie hmotnosti? Nebolo to potrebné a tak to zabudol.
,Skvelé, čo teraz?', pomyslel si. Zobral si ich. Prizná sa? Alebo radšej nie? Musí sa priznať! Inak bude za hlupáka a to on nechce, už je dosť trápne to ako k nemu prišiel. Kvôli jeho výške si myslel, že je to kadet ale on to je kapitán! „Pane?", potichu ho oslovil.
„Áno? Je snáď niečo zle? Len nevrav, že je zas niektorý z remienkov roztrhnutý!", pretrel si koreň nosa kapitán. Podľa jeho reakcie bolo očividne zrejmé, že vybavenie prieskumnej jednotky sa často kazilo pretože sa až príliš veľa opotrebovávalo.
„Nie, to nie, ale viete, my vo vojenskej polícii sme veľmi často tieto remienky nepoužívali, nebolo to potrebné a mám taký ten neblahý pocit, že som zabudol, ktorá ide kam a tak...", potichu a placho sa priznal Vensel.
„Tch... Daj ich sem! Nemám chuť ťa to teraz učiť! Na to nemáme čas. Budeš si to skúšať keď budeš mať voľno", s týmito slovami mu vytrhol z ruky remienky. Zobral jeden a ostatné položil bokom. „Pozeraj sa a uč sa!", prikázal mu kapitán. „Toto je stehenný remienok. Ten ide ako prvý, Tak si to dáš takto a zatiahneš tak aby ťa veľmi netlačil, najlepšie je to asi tak keď sa ti tam zmestia dva prsty. Takto", vysvetľoval mu. Stehenný remienok mu zatiahol, zasunul popod neho ukazovák a prostredník, zhora ho ešte chytil palcom a trochu potiahol. „Vidíš teraz je správne", pozrel sa naňho hore. Podobným spôsobom mu potom zapol remienky na lýtku, páse, bokoch, hrudi a všade inde.
Vensel tam pokojne stál ale trochu sa cítil nesvoj hlavne keď mu kapitán zapínal pásky na páse ale upokojil sa tým, že kapitánovi to je určite jedno a na ničom takom mu určite nezáleží, usúdil z jeho povahy. 

„No a je to", oznámil mu po pár minútach kapitán. „Dúfam, že si si aspoň niečo zapamätal", povedal a na chvíľu obrátil zrak niekam úplne inam. Pozrel opäť naňho. „To mi pripomína, chcel som sa ťa spýtať na meno."
„Oh aha, ja... Volám sa Vensel, pane", oznámil po krátkom zaváhaní Vensel.
„Zvláštne meno... Z mesta rozhodne nepochádzaš. A priezvisko? "
Vensel sa zľakol. Na svoje priezvisko úplne zabudol! Málo ľudí ho ním oslovovalo a tak na chvíľu zabudol, že nejaké vôbec má. „Vensel Klimauf," odpovedal, tentoraz už trochu zahanbene.
„Vskutku zaujímavá kombinácia... Vensel Klimauf...", povedal si potichu kapitán.
„A vaše meno? Ak sa smiem spýtať?" pokúsil sa zistiť meno neznámeho kapitána, o ktorom sa, že vraj tak veľmi všade zhovára.
Kapitán si nad jeho otázkou povzdychol. „Si príliš zvedavý, nemyslíš? Som Levi ale oslovuj ma kapitán, tak ako všetci ostatní", odpovedal mu kapitán Levi. Odpovedal mu ľadovým hlasom bez emócií ale v duchu sa sám pre seba usmial. Tento mladík sa mu začínal páčiť viac a viac. Aj keď je od vojenskej polície.
„Áno, kapitán", na súhlas odpovedal Vensel.
Levimu sa slabučko nadvihol jeden kútik úst. „Tak, myslím si, že začneme úplne od základov a mohol by si si vyskúšať talentovú skúšku, určite si ju pamätáš", oznámil mu.
„Ach jaj, to ako vážne? Veď som ju raz prešiel, to znamená, že to urobím znovu a kľudne aj milión krát keby som chcel", povzdychol si Vensel.
„Kto je tu kapitán a v tomto prípade aj "učiteľ"? Ty alebo ja?", podráždene sa ho opýtal Levi.
„Vy, pane", odpovedal Vensel a sklopil hlavu.
„Tak prosím, no poď, ideme", povedal a vydal sa smerom k miestu kde sa robili talentové skúšky.