Životné rozhodnutie [PREBIEHAJÚ UPRAVY]

2-Prvý krok k zmene [UPRAVENÉ]

(Na obrázku je Levi Ackerman so štipkou mojej fantázie lebo prečo nie?)

Tie pohľady sa mu za tých šesť rokov čo už bol vo službe vojenskej polície ohromne zhnusili. Predtým ich dokázal ignorovať no teraz... Nedokázal si nevšimnúť nenávisť v ich očiach. Bolo mu zle. Čo teraz urobí? Hlavou mu bežali rôzne návrhy. Odstúpiť z armády, pridať sa k nejakej lepšej jednotke, ignorovať ich úplne, ukázať im kto je tu vyššie postavený než oni, prijímať úlohy len v stene Sina... Návrhov bolo plno ale ani jeden sa mu nepozdával až na jeden. Pridať sa k lepšej jednotke ale ktorej? Nedokázal zanechať tie roky tvrdého tréningu za sebou ale kam ísť? Mohol sa pridať k mestskej hliadke. Nie! Oni celý deň len sedia na slnku, pijú a hrajú karty. Nie, on nie je ten typ. I keď veľa z nich je slušných, pracovitých, odvážnych... Ale i tak asi nie. Totiž vojenská polícia má „vyššie postavenie" ako mestská hliadka a to radšej zostane na svojom mieste i keď mestská hliadka by bola asi dobrý výber. Ďalej by mohol robiť inštruktora novým kadetom. To znie fajn, učiť ich nové veci, pomáhať im splniť si svoj veľký sen. Nie, nie veď on by tie deti asi zabil. Nemá veľkú trpezlivosť a to by mu pri deťoch nepomohlo. No ale potom tu je už len jedna možnosť. Spomínaná prieskumná jednotka. Alebo jednoducho zostane tam kde je! A basta! Ale k prieskumníkom vzhliadal celý svoj život, obdivoval ich, ich odvahu, rýchlosť, silu... Prečo sa teda stal policajtom? A! Nebol dosť odvážny!

Venselovi bolo ešte horšie. Pokúsi sa predsa len pridať k prieskumnej jednotke? Dobre, skúsi to ale koho sa opýtať a ako sa ho to opýtať? Dobre koho to už asi vie, nejakého s krídlami slobody. Ale ako? Snáď nepovie „Čauko, chcel by som sa pridať tuto k vám. Dalo by sa to zariadiť? Dobre, diki", nie to by nešlo! Musí vymyslieť niečo formálnejšie. Ale naozaj sa chce k nim pridať? Spomenul si ako ako malý stál v dave a pozoroval ako sa prieskumníci vracajú domov. Ten úžas v jeho veľkých modrých očiach, zračil sa tam neuveriteľný obdiv. Áno, to chce, chce aby sa aj na neho pozerali s obdivom a nešepkali si o ňom hnusné reči. Snáď svoje rozhodnutia neskôr neoľutuje. Bude sa teda musieť snažiť vybrať si tak aby to bolo správne.

Prešiel bránu a dostal sa do oblasti steny Mária. Išiel a obzeral sa okolo seba. Ani si nepamätal kedy tu bol naposledy. Toto bola najchudobnejšia štvrť. Nie, nevyzeralo to tu bohvieako. Nepáčilo sa mu tu, prečo sem vôbec išiel? Sám nevedel. O chvíľu však našiel dôvod. V jednej tmavšej uličke sa o múr opieral nízky prieskumník. Čierne vlasy sa mu jemne dotýkali bledého čela. Sivo-modrými očami blúdil kade-tade. Na sebe mal uniformu veľmi podobnú Venselovej. Biela košeľa, hnedá bunda so znakom však jeho jednotky, biele nohavice, hnedé čižmy. Ale on mal i prvky, ktoré na sebe Vensel nemal. Hnedé kožené remienky na prenášanie hmotnosti, zelený plášť so znakom jednotky a výzbroj. Bol dosť nízky, vyzeral ešte ako chlapec. Nevadí i tak si s ním môže pohovoriť.

Vensel vošiel do uličky. „Ahoj!", povedal s úsmevom.
Čiernovlasý chlapec sa na neho pozrel. „Ahoj? Myslel som si, že vo vojenskej polícii je veľa veci možných ale nevedel som, že si tykáte so svojimi kapitánmi a celkovo s nadriadenými", povedal mu. Jeho hlas znel tak chladne. Vensel vedel, že už niečo opäť posral. Toto nebol chlapec. Bol to kapitán aspoň podľa toho čo povedal.
„P-prepáčte", začal zmätkovať Vensel. „Nevedel som, že ste kapitán a celkovo dospelý. Myslel som si, že ste uhmm.. n-no len nejaký malý kadet čo práve nastúpil do jednotky", vyletelo z neho. Na čele sa mu objavili kvapky potu. Nervózne sa zasmial. Chytil sa pravou rukou za krk. Bol veľmi nervózny, cítil sa trápne. Ako sa mu toto mohlo stať!?
„Myslel som si, že vieš kto som. Poslednou dobou som dosť známy", pokrčil plecami nízky, čiernovlasý kapitán.
„Totiž ja som o vás ešte nepočul", úprimne mu odpovedal Vensel a snažil sa ostať pokojný aj keď to bolo preňho momentálne vážne ťažké.
„Vlastne u vás sa asi o prieskumnej jednotke nerozpráva, čo? To je jedno. Čo si to vlastne chcel?", opýtal sa ho nakoniec. Jeho hlas znel trošičku podráždene. Možno trochu viac.
„No akoby som to povedal. Chcel som sa s vami porozprávať...", nervózne odpovedal Vensel.
„Porozprávať!? Nemám čas", odvrkol kapitán.
„Ale veď nič nerobíte!", odporoval jeho tvrdeniu Vensel.
„Tch... Teba sa nezbavím, čo? Tak čo chceš?", opýtal sa ho nahnevane kapitán.
„Mohol by som sa s vami porozprávať?", opýtal sa ho Vensel a presunul sa pomaly bližšie k nemu.
„No? Čo teda chceš?" vyzval ho kapitán.
„Ako to robíte?" opýtal sa Vensel s nádejou v hlase, že dostane nejakú dobrú odpoveď podľa, ktorej sa bude vedieť riadiť.
„Robím veľa vecí. Ktorú z nich myslíš?" podotkol kapitán na Venselovu otázku.
„Ako, že ste tak odvážny? Hrniete sa tak bezmyšlienkovite do boja vyzerá to, že sa vôbec nebojíte umrieť. Ako? Ako môžete byť tak ľahostajný a tak odvážny zároveň?" opýtal sa znovu Vensel a tentoraz sa pokúsil otázku sformulovať zrozumiteľnejšie.
Kapitán nadvihol jedno obočie. „Nebojíme? Ó my sa bojíme. A ty si nevieš ani predstaviť ako! Predpokladám, že ty si v boji nikdy nebol. Na rozdiel od vás sme sa nezaviazali len kráľovi ale celému ľudstvu. Spomenieme si prečo to robíme, chceme získať to čo sme stratili späť a pokiaľ to bude nutné, sme schopní obetovať aj vlastný život. Ale tomu nejaký hlupák z centra steny Sina nikdy neporozumie", odpovedal mu kapitán. Jeho hlas bol stále hrozne chladný, Vensel začínal mať z neho strach a premýšľal prečo toto urobil.
„Ja viem, teraz tomu asi veľmi nerozumiem. Ale... Ale... Ale chcel by som ja... Ja sa chcem pridať k prieskumnej jednotke!", Vensel vložil do svojej odpovede všetku odvahu, ktorá mu zostala.
„Uvedomuješ si, ale že za tie roky čo si si vykračoval s puškou po meste si tak zoslabol a nebudeš vedieť ani udržať meč na to bojovať s titánmi? Takže aby si sa dostal k prieskumnej jednotke musíš so sebou niečo urobiť? Najlepšie by bolo ťa opäť poslať ku kadetom ale... Nie, to by zabralo hrozne veľa času, celé tri roky. Poslať ťa tam na rok by bolo nič platné. Takže si myslím, že to budem musieť urobiť ja... Fajn, kedy ti končí služba?", kapitán hovoril rýchlo a stále tak chladne a bezcitne. To Vensela ešte viac zastrašovalo a v duchu si začal nadávať.
„No dnes mám voľno", pokrčil plecami Vensel.
„To je síce pekné ale nemyslím si, že máš každý deň voľno alebo? I keď sa mi zdá, že vy naozaj asi nič nerobíte tak asi niečo i tak robíš, alebo? Umývaš podlahu alebo čo. Takže kedy ti končí normálne služba?" Umývať podlahy!? Čože!? Ako si mohol toto dovoliť!? Vojenská polícia, môže sa tam pridať iba 10 najlepších! Asi to nebude len o vytieraní podlahy!
„Normálne mi končí služba o štvrtej. Každý deň o štvrtej", odpovedal mu nakoniec pokojne.
„Dobre, o šiestej sa stretneme vo výcvikovom tábore. Môže byť?", z nejakého dôvodu mu teraz kapitánov hlas prišiel pokojnejší.
„Áno, pane. O šiestej je to fajn", odpovedal mi Vensel.
„A nemeškaj!", s týmito slovami odišiel a nechal tam prekvapeného Vensela len tak stáť. Nemohol tomu uveriť. On sa dostane do prieskumnej jednotky!

Slovník výslovnosti:

Vensel- Venzel
Loxy Lighting- Loxy Lajting
Sina- Sina
Rose-Roze
Mária- Mária